Mýtus o manželskej láske (5): Potrebujem priestor pre seba!

Čo je najväčšou túžbou dvoch zaľúbených? Predpokladám, že byť spolu. Nič nemá pre nich väčšiu hodnotu, ako byť s tým druhým. Dokonca som bol svedkom, ako zaľúbené páry zanedbávali svojich priateľov, oddeľovali sa od iných, aby mohli byť sami dvaja.

Rozprávali sa a rozprávali, nedochádzali im témy, skôr ich pribúdalo. Stále si mali o čom hovoriť. A teda nemali čas na nejaké “moje.” Oveľa podstatnejšie bolo “my a naše.” Vyhľadávali priestor, v ktorom by mohli byť spolu.

Pomýlený, a predsa rozšírený názor

Nedávno som si otvoril knihu od uznávanej manželskej poradkyne, ktorú sme s manželkou dostali ako svadobný dar. Ako dobre, že som ju nečítal skôr. To, čo sa v nej písalo, nie je vôbec ojedinelý názor:

„Každý v manželstve by mal mať priestor pre seba, svoje koníčky, rozvoj svojej osobnosti.“ Veta tak rozšírená, často ju používa mnoho rodinných terapeutov, aj kresťanských, aj kňazov.

Kto tomu uverí, šliape po manželstve. Kto s tým súhlasí, o 15 rokov sa rozvedie. Vychádzam zo svojej praxe, mám kopec klientov, ktorí na to doplatili pohromou vo svojom vzťahu.

Zaujímavé je, že keď sme spolu s manželkou prednášali mladým párom, snúbencom a novomanželom a povedali sme: “Akýkoľvek zážitok, ktorý je mimo môjho partnera je kontraproduktívny!…” zdvihla sa vlna nepokoja v hľadisku. Väčšinou z mužského osadenstva.

Jeden mladý muž sa postavil a povedal:  „To znamená, že nemôžem chodiť hrať futbal?” Odpovedal som mu, že to nemá potenciál budovať ich vzťah. Druhý na to zareagoval: „A to sa akože mám vzdať svojich koníčkov? Nie je to už chorobná závislosť na druhom?“ Na čo som odpovedal, že hovoríme o setingu na zrelú lásku.

Kým pre ženy je normálne úplne sa oddať, pre mužov to nie je až tak samozrejmé. Po prednáške ma zastavila jedna žena, ktorá hovorila, že práve kvôli futbalu ukončila vzťah s priateľom.

Manželstvo ako rehoľa

Keď vidíme muža, či ženu, ktorý vstupuje do rehole, zdá sa nám normálne, že toto rozhodnutie znamená, že sa vzdáva svetských radovánok. Tak je to aj s manželstvom, nie je rozdiel medzi manželom a rehoľníkom. Vraví sa, že manželstvo je najťažšia rehoľa.

Dovolím si povedať, že sviatosť manželstva je výraznejším znakom lásky – Božej lásky – ako rehoľné sľuby. Katechizmus vraví, že sviatosť je viditeľným znakom Božej milosti, a teda Božej lásky. Čiže sprítomňujú Božiu lásku tu na zemi.

A predsa sa nám nezdá normálne, ak sa manželia majú niečoho zrieknuť pre tak vznešené poslanie. Od rehoľníka dokonca očakávame, že bude žiť v čistote, chudobe a poslušnosti. Veď sa tak rozhodol. Ale aj my sme sa rozhodli, pre zviditeľnenie Božej lásky cez tú našu ľudskú, a to nejde bez toho, aby sme neurobili aspoň z časti to, čo rehoľník.

Čas a zážitky mimo vzťah sú kontraproduktívne:

Prvý škodlivý moment: Únik

Manželstvo prirodzene prináša ťažké chvíle. Zresetovať preto spočiatku dáva význam. Ale ak sa toho nahromadí veľa, únik bude prvou voľbou.

Prirodzene nás to bude ťahať za kamarátmi, kde sa nasmejem, než za manželkou, ktorá mi neustále vyčíta aj to, že dýcham. Ona bude sama a ja ukrivdený.

Tento únik jedného prináša ďalšie problémy, ktoré sa zaradia druhému z partnerov do zoznamu vecí, ktoré začne vyčítať.

Je normálne, že záväzok sa po čase stane väzením, z ktorého máme nutkanie ujsť. A to je cesta k rozvodu.

Záväzok je kontext – a intimita je obsah a na intimite treba pracovať. Inak sa záväzok stane väzením. Intimita sa buduje tým, že neutečieme v ťažkých chvíľach (…že, ťa neopustím v dobrom aj zlom…)

Druhý škodlivý moment: Osobný rozvoj

Láska je exatickej povahy – vychádzam zo seba – ex. A zameranosť na seba, to je spätný chod.

V manželstve už nejde o sebarozvoj, ale o dozrievanie v láske. Ak nerozvíjam svoje dary a talenty, že viem hrať na gitare a v detskom zbore by sa im zišiel gitarista, ale idem si s manželkou sadnúť alebo do kina, čomu som vlastne dal prednosť?

Nejde o mňa, ale o nás a naše manželstvo. Ide o lásku – a nie o sebecké ja.

Tretí škodlivý moment: Koníčky

V manželstve by mal byť iba jeden koník – náš koník. Nie môj, nie tvoj – ale náš. Prečo? Povedz mi, s kým tráviš čas a ja ti poviem, kto je najdôležitejší v tvojom živote.

Času je málo. A pre ustátie kríz, ktoré prichádzajú v manželstve ako prirodzený dôsledok, je dôležité tráviť spolu aspoň 15 hodín týždenne času aktívnej pozornosti. To dá zabrať. Ak chodíte do práce, máte aspoň jedno dieťa, domácnosť, tak nedáte ani hodinu za týždeň.

A ďalej –  ak nás spájajú iba deti, domácnosť a zopár úverov – o čom sa budú tí dvaja rozprávať? Nuž, iba o chybách toho druhého. Preto ten jeden koníček, zväčša nový pre oboch.

Napr.: mňa bavila hudba a tenis, manželku stretávanie sa s ľuďmi, plávanie – a tak sme začali tancovať a chodiť na turistiku. Pre oboch je to nové. Nik nemá navrch – obľúbili sme si to, lebo sme spolu. A taktiež sa nám rozšíril repertoár rozhovorov.

Búrame mýtus: Potrebujem priestor pre !!

ZA – sme povolaní byť jedno telo – mystické spojenie v Bohu – sviatostné sprítomnenie BOHA – BOHOSTÁNOK.

A tu nie je priestor pre niečo svoje. Tu neexistuje niečo ako oddych od toho druhého alebo vypustiť paru, zresetovať. Ja už si nepatrím. Všetko som odovzdal/la tomu druhému ako dar, tak prečo si to beriem!!

Akýkoľvek zážitok, ktorý je mimo môjho partnera, je kontraproduktívny – aj služba cirkvi. Ak mám slúžiť v cirkvi, tak iba vtedy, keď starosť o deti a domácnosť to dovolia a budem v tej službe s manželkou.

Môj vzťah s manželkou/lom je dôležitejší, než akékoľvek iné vzťahy (aj vzťahy s deťmi), dokonca než vzťah so sebou.

Lebo to, k čomu sme povolaní, je zrelá láska 1. Kor.13