ŽenaRozhovor s osobnosťou

Katka Koščová: Prevláda tu naratív, že keď nedojčíš, nie je to dobré a strašne ubližuješ svojmu dieťaťu

 Kristína Kováčiková   05.10.2022   0

Speváčka Katka Koščová sa nebojí otvorene rozprávať o veciach, ktoré sú pre mnohých ľudí tabu. Psychické ochorenia však nie sú žiadnou hanbou. Nemali by sme sa báť vyhľadať odbornú pomoc, keď ju potrebujeme. Zvlášť, keď sa cítime naozaj veľmi zle. 

S Katkou sme hovorili o neľahkých situáciách, ktoré zažívala ako čerstvá mama po narodení syna, keď sa u nej objavili úzkostné stavy, ako aj o diagnóze, ktorou si prešla pomerne nedávno, cez obdobie pandémie.

Je dôležité, špeciálne pre nás, mamy, aby sme neváhali požiadať o pomoc, keď nám nie je dobre.

foto: Patrik Minár

 

„Hlavne sa jej nepýtaj na chudnutie, to sa pýtajú všetci.“ S takouto radou som odchádzala na náš rozhovor. Nudí Vás už táto otázka?

(Smiech). Nie je to nudná otázka. Chápem, že je to istým spôsobom téma, nie je to však niečo, s čím by som sa chcela prvotne prezentovať. Povzbudilo ma, že mi napísali ľudia, ktorí mali pocit, že som im nejakým spôsobom pomohla, ale skôr s mentálnym zdravím, nie s chudnutím. Myslím si, že hovoriť o tom nie je žiadna hanba a som veľmi rada, ak sa mi podarí niekoho povzbudiť, aby vyhľadal odbornú pomoc.

Jeden z Vašich rozhovorov o duševnom zdraví odznel aj v relácii Opri sa o mňa s Dagmar Mozolovou na Rádiu Slovensko. Keď sa u Vás objavili psychické ťažkosti, bolo Vás treba dlho presviedčať, aby ste si pomohli a zašli za odborníkom?

Nie. Pomoc som vyhľadala, pretože som zažívala veľmi nepríjemné, hrozné až odporné stavy. Nevedela som, že sú to panické ataky. Konečne to niekto zadefinoval a mne sa veľmi uľavilo, keď som počula svoju diagnózu. Keď sa vysvetlilo, že neumieram, nemám nijaké problémy so srdcom, ani s cievami. Bolo pre mňa úžasným zistením, že existuje pomoc, a to pomerne jednoduchá. Myslím si, že si veľmi vydýchlo aj moje okolie, rodina, priatelia. Všetci ma podporovali.

O to viac mi je ľúto, že mnohí ľudia o pomoc nepožiadajú práve pre to, že cítia hanbu alebo sa boja, čo by na to povedali druhí. Často mi píšu ľudia, ktorí si chcú pomôcť, ale zároveň majú pocit, že to musia držať v tajnosti, nechcú, aby o tom vedelo ich blízke okolie a cítia sa v tom sami. Namiesto toho, aby sa zverili svojej rodine, sa obracajú sa mňa, hoci som pre nich cudzí človek. Ak podpora okolia chýba, ťažko sa z toho vychádza, aj keď človek chodí k psychiatrovi alebo na terapiu. Je to veľká škoda.

»»»» Prečítajte si aj: Princ Harry, Hugh Grant. Každý z nás môže zažiť panický atak.

foto: Vlastimil Slávik

 

Spomínate si, kedy ste si uvedomili, že to, čo prežívate, asi nie je úplne v poriadku?

Úplne prvýkrát som vyhľadala psychiatričku, keď sa mi narodil syn Adamko. Prežívala som veľmi nepríjemné úzkosti, ktoré mi zasahovali do života a ovplyvňovali aj moju rodinu. Vtedy mi dosť pomohla kognitívno-behaviorálna terapia. Ale časom, keď sa človeku polepší, často zabudne, čo mu „zafungovalo.“

Znovu sa mi pohoršilo v období, keď dostali moji rodičia covid. Hrozne som sa o nich bála. Spätne som si uvedomila, že takto mi začali prvé panické ataky. Po pár týždňoch síce odzneli, ale po troch – štyroch mesiacoch sa zase vrátili a už to bolo veľmi neodbytné. Vôbec som nemohla spať, mala som silné búšenie srdca a všetky možné obsesívne predstavy o tom, že mám infarkt alebo trombózu alebo že zomieram.

Preto som išla k svojmu lekárovi na prehliadku, ale vyšetrenia ukázali, že som úplne v poriadku. Lekár mi naznačil, že počas pandémie veľa ľudí rieši stres, či moje problémy nie sú náhodou „v hlave.“ Napísala som kamarátke psychologičke, podľa nej to vyzeralo ako ukážkové panické ataky. Radila mi  vyhľadať odbornú pomoc. Odľahlo mi, že nezomieram. A tak som sa dostala k svojej psychiatričke druhýkrát, bola mi diagnostikovaná panická porucha a mohli sme to začať hneď riešiť.

 

Keď sa vrátime k narodeniu Vášho syna, vtedy ste prežívali úzkostné stavy. Čo sa stalo?

Mám pocit, že najväčší spúšťač mojich úzkostí bolo dojčenie. Napriek tomu, že som mala načítané všetko od Mamily, dokonca som bola presvedčená, že budem svoje dieťa dojčiť pomaly do strednej školy, nepodarilo sa mi to. Mohla som do seba pchať senovky grécke, aj benedikty na podporu laktácie, odsávať, aby sa rozbehla tvorba mlieka, nič nezaberalo. Nešlo to ani s laktačnou poradkyňou. Dva mesiace sme cievkovali.

Keď sa Adamko zobudil, zakaždým ma prepadol des, že mu nemám čo dať jesť, že som hrozná matka, lebo neviem ani ako nakŕmiť vlastné dieťa. Môj muž, ktorý bol pri každom jednom dojčení a mohol to sledovať v priamom prenose, mi po dvoch mesiacoch povedal – dosť. Máme krásne dvojmesačné dieťa a ja som si ho vôbec neužila, len som stále v strese. Bol toho názoru, že sa musíme upokojiť a že môžeme byť šťastní, že žijeme v dobe plnej vymožeností, že naše dieťa nezomrie od hladu, lebo existuje umelé mlieko a v oveľa inej kvalite ako kedysi.

Prevláda tu však naratív, že keď nedojčíš, nie je to dobré a strašne ubližuješ svojmu dieťaťu. Za každú cenu je treba hľadať cesty, ako dojčiť. Mala som pocit, že som urobila všetko, čo bolo v mojich silách, nevládala som už ani psychicky, ani fyzicky. Vety, že nedojčí len ten, kto nechce, ma dávali dole. Mala som pocit príšerného zlyhania. Myslím si, že to ešte viac prehĺbilo moju úzkosť.

Je tu obrovský tlak na dojčenie.

Súhlasím s tým, že dojčenie je úplné úžasné a že pre bábätko je najlepšie. Ale ak to niekomu nejde, potom tlačiť na mamy, že sa nemajú vzdávať, ale snažiť sa, nech to stojí, čo to stojí, môže spustiť tým mamám, ktorým sa nedarí ohromne depresívne stavy.

Chcela by som, aby existovala podpora aj pre tie mamy, ktorým to nevyšlo, aby im niekto povedal už dosť, nechajte to teraz tak a poďte sa sústrediť na svoje bábätko, aby ste si ho mohli užiť. Toto momentálne chýba. Podporu, ktorú som potrebovala, som našťastie dostala od môjho muža. Až vtedy som sa trošku upokojila.

foto: Vlastimil Slávik

 

Bolo to pri Vašom druhom bábätku lepšie?

Pri Aničke som si hovorila, že ak to pôjde, tak to pôjde, ale nebudem to siliť. Hoci by som veľmi rada dojčila, nič sa nestane, ak bude na umelom mlieku. Veľmi som dúfala, že takéto psychické nastavenie ma „rozkojí,“ ale ani pri Aničke sa to nepodarilo.

Znova sme sa dva mesiace snažili, a nešlo to. Ale pri tomto druhom pokuse som už tak nezatínala zuby, nijako som to nesilila, ani som sa neobviňovala, že som neurobila dosť. Tak mám teda dve deti na umelom mlieku, to je môj coming out.

Aká sa Vám zdala podpora dojčenia v pôrodnici?

V našej prešovskej nemocnici bola podpora dojčenia všade. Od začiatku mi malého prikladali a veľmi sa snažili, aby každá žena dojčila. Aj sestry boli veľmi zlaté. Mala som pocit, že to tam fičalo.

Len sa to nepodarilo.

Vôbec nechcem pátrať po tom, prečo to nešlo, prešlo už deväť rokov. Ako prvé zlyhanie som brala to, že som vôbec musela ísť na sekciu, a že som sa ani trochu nepričinila o to, aby moje dieťa prišlo na svet, lebo mu pomohli lekári. Iné mamy opisujú, ako si to odžili v bolestiach, aké majú vďaka pôrodu puto so svojim dieťaťom. Ja som to nezažila. Mala som „len“ rozrezané brucho. Myslím si, že naša spoločnosť je nastavená tak, že by sme si tým mali prejsť, rovnako dojčením. A ja som svoje dieťa ani neporodila, ani som ho nevedela nadojčiť. Kvôli tomu som mala zo seba veľmi zlý pocit.

Nič z toho, čo som si plánovala, nevyšlo. Mala som predstavu, že budem rodiť super ľahko ako moja mama alebo sestra. Vôbec som z toho nemala strach. A zrazu sekcia. Neviem, či som mala popôrodnú depresiu, ale dostala som sa kvôli týmto obrazom, ktoré nám vnucuje spoločnosť, do úzkostných stavov.

Nadobudli ste časom pocit, že sa už cítite dobre v roli matky?

Stále mám pocit, že zlyhávam. Napríklad vtedy, keď mi rupnú nervy a kričím. Príde mi, že som málo trpezlivá, že mám pre deti málo pochopenia. Potom to hrozne ľutujem a celá rodina sa ospravedlňujeme.

Občas mám obdobie, keď si poviem, ako dobre sme to dnes ustáli, že sme sa dobre zahrali, že bola sranda alebo keď si uvedomím, že dnes sme vôbec nekričali. Vnímam, že sú lepšie a horšie dni, no aj tak to spochybňovanie mňa ako rodiča tu stále je.

Nedávno sme si s mužom povedali, že by sme jednoducho mali prijať, že nie všetci môžeme byť najlepší rodičia na svete. Každý z nás má na to inú výbavu. Sú ľudia, ktorým to ide veľmi ľahko, aj takí, ktorým to ide strašne ťažko. Niekomu je rodičovstvo vlastné viac, niekomu menej.

Asi sa treba zmieriť, že sme takí, akí sme, aj s našimi možnosťami. Samozrejme, že by sme nemali strácať chuť meniť veci k lepšiemu alebo snažiť sa byť lepší. Ale neustále obviňovanie sa, že sme hrozní rodičia alebo hrôza z toho, čo len z našich detí vyrastie, je začarovaný kruh.

foto: Patrik Minár

 

Povedali ste si niekedy s mužom, že budete vychovávať inak, ako Vás vychovali Vaši rodičia?

Nikdy sme s mužom neriešili nejaký konkrétny výchovný koncept. Vždy, keď sme sa o to snažili, dostali sme sa akurát do stresu, lebo nám niektoré veci neboli vlastné a potom sme zistili, že sa do niečoho len umelo nútime. Náš naturel nás skrátka nepustí.

Myslím si tiež, že ak už máme niečo naučené a vžité, je strašne ťažké vyjsť von z vlastných stereotypov a pretransformovať ich do toho, čo sa zdá byť správnejšie. Veľakrát mám pocit, že moja odpoveď na celé materstvo a rodičovstvo je, že „neviem.“

A pritom som kedysi bola strašne „múdra,“ a mala som milión rád pre každého, postrehov, ako by mali kamošky a kamoši vychovávať deti. Úplne sa mi to vrátilo. Aj s úrokmi. Preto som si povedala, že už nikdy nebudem múdra v rodičovských veciach.

Môžeme mať prečítaných veľa kníh a postupov, ako to máme robiť, niektoré budeme vedieť zužitkovať, niektoré nikdy. Ale asi je to tak v poriadku. Asi je ok nebyť dokonalý, aj keď to hovorím veľmi neisto. Dúfam, že mojim deťom nejako veľmi neublížim a že mi raz nebudú vyčítať, že som k nim bola zlá, že som na nich veľa kričala, kritizovala ich. Snažím sa to nerobiť, ale sme ľudia.

Sama som sa kedysi pýtala, čo robím dobre ako mama, čo mi tak ide, že to naozaj viem a napadla mi len jedna vec, a to, si každý večer čítame.

Toto je presne aj moje! Možno je to jediná vec, ktorú naozaj rada robím, lebo už nie som taká hravá. A v tomto sa nemusím premáhať. Čítať deťom je úplne super. Moje deti mali len pár mesiacov, ale stále som im niečo čítala. Adam vedel čítať už v škôlke, ale stále má rád, keď za ním večer prídem a čítam mu. Toto je náš spoločný čas. Inak veľa číta aj sám. Asi to inak nejde, keď máme doma viac ako dvetisíc kníh a vidí, že aj jeho rodičia radi čítajú. Má rád dobrodružnú literatúru, ale nevadí mu siahnuť ani po encyklopédii.

Takže Google veľmi nepotrebuje?

Zatiaľ mu to veľmi nechceme dovoliť. Nemá ani mobil, hoci by bol rád. Už sa blíži ten čas, keďže bude mať desať rokov a všetci kamoši okolo neho mobil majú, ale ja by som to chcela čo najviac oddialiť. YouTube si rád pozrie, ale má veľmi obmedzený čas, ktorý môže stráviť na počítači. Nemôže byť na tom, koľko sa mu zachce. Navyše, sú to naše počítače, heslá máme len my, sám si ich ani nezapne. Trochu sa bojím toho, čo bude neskôr, lebo na nás, dospelých, koľko času trávime len obyčajným scrollovaním telefónu.

foto: Patrik Minár

 

Nemáte zrovna klasickú prácu, pevný pracovný čas od do... ako fungujete ako rodina?

V zásade rovnako ako ostatné. Deti idú do školy, do škôlky, poobede robíme s mužom taxikárov na krúžky. My s manželom možno nemáme klasický režim, ale deti ho majú, a myslím si, že sme v tom aj pomerne prísni. Vôbec sa u nás neponocuje, ráno vstávame o šiestej, a tak sa počas týždňa ide do postele už o siedmej.

Snažíme sa fungovať režimovo. Iba v lete a počas sviatkov to trochu uvoľníme. Občas musia deti zostať s babkami, keď sme preč, potom ten režim prechádza na tri dni na našich rodičov a deti musia rešpektovať to, že u nich to funguje inak.

Nezasahujú Vám preto babičky viac do výchovy?

Myslím si, že nás rešpektujú. Skôr mám pocit, že na nás boli rodičia oveľa prísnejší. Vnúčatám strašne veľa dovolia. Vidia sa niekoľkokrát do týždňa, a aj tak im vždy kúpia nejakú blbosť. Potom si hovorím, že si nič nevážia, keď stále niečo dostávajú. Priala by som si len, aby zakaždým nemuseli niečo dostávať, ale zatiaľ to nefunguje (smiech). Inak si myslím, že sa vieme na všetkom dohodnúť. K nijakým vážnym stretom neprešlo.

Keď cestujete na koncerty, ste pár dní bez detí, iba s manželom. Aké to pre Vás je, keď stojíte na pódiu? Zabúdate vtedy, že ste mama?

Väčšinou si veľmi užívam, že sa môžem zahrať, stať sa rôznymi ženami, ktoré sú v tých piesňach. Veľmi ma baví, že na pódiu môžem prežiť rozchody, vyspievať veci, ktoré sa nikdy nestali alebo aj stali alebo mohli sa stať. Môžem byť v jeden večer viacerými postavami a zároveň všetky sú mnou. Mám skvelého partnera Dana Špinera, s ktorým nám funguje veľmi zaujímavá chémia, aj tým, že spolu tvoríme hudbu. Vtedy nemyslím na to, kým som. Nechávam len plynúť pocit z pesničky a neriešim, či som zabudla vypnúť plyn, či som dnes veľa kričala na deti, či som im náhodou nezabudla povedať, že ich ľúbim. Keď spievam, akoby vypínam vonkajší svet a užívam si svoje metamorfózy počas koncertov.

foto: Vlastimil Slávik

 

Zažívať to je asi šťastie.

Určite je a uvedomujem si, že to nemá každý. Som za to veľmi vďačná. Je úplne úžasné, keď má človek možnosť robiť to, čo ho baví.

Po Superstar ste sa rozhodli ísť svojou cestou. Aby ste dnes mohli robiť to, čo vás baví, ste museli niečo zmeniť.

Ľudia vraveli, že som si vybrala ťažšiu cestu, ale vybrala som si len tú jedinú možnú. Po Superstar som nerobila to, čomu som verila a nevedela som sa za to postaviť. Musela som to začať robiť tak, aby som v tom bola pravdivou. Aby som sama verila svojej výpovedi. Otočiť to bolo veľmi ľahké, inak by som to robiť nemohla a dnes by som nespievala.

Čo by robila Katka Koščová, keby nerobila hudbu?

Mám vyštudovanú estetiku – filozofiu, čo sú veľmi „praktické“ odbory. Pred 15 rokmi som mala ponuku do Prešovskej galérie, dokonca som mala aj pred podpisom pracovnej zmluvy. Ale uvedomila som si, že by to nebolo veľmi v súlade s našim hudobným životom, že to nebudem stíhať, tak som to nechala tak.

V zásade by ma však bavili robiť veci spojené s umením, spoza druhej strany opony. Napríklad v divadle. Viem si predstaviť, že by som bola kultúrny referent, bavilo by ma zostavovať nejaké programy, vymýšľať festivaly a podobne.

 

Katka Koščová je predsedkyňou poroty našej letnej tvorivej súťažnej výzvy Príkrm pre materskú dušu, ktorá čoskoro spozná svojho výhercu.

15.10.2022 zverejní rodinka.sk poradie víťazných TOP 10 súťažných príspevkov. Prvá trojica autorov získa pekné ceny od partnera súťaže - KAUFLAND: 

Nákupné poukazy do siete Kaufland pre víťazov

1.miesto - 100€

2.miesto – 50€

3.miesto – 30€

Publikované príbehy nájdeš v rubrike : Príbeh ženy »»»

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.6 z 5. Celkom 19 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.

Najčítanejšie
Recept týždňa
TIP
tehotenstvo
Keď má po pôrode depresiu - otec
03.02.2023   0
Každá tretia mama a každý desiaty otec priznáva, že príchod bábätka s nimi zamával. Kým ženy o svojich problémoch hovoriť dokážu, mužská popôrodná depresia či miernejšie baby blues je stále tabuizovaná téma. Môže pritom viesť k rozvodu či ohroziť vzťahy s deťmi rovnako ako tá u materská.
Nemocnica Snina
30.01.2023   0
Cieľom pôrodnice je realizovať individuálny prístup k rodičke pred, počas a po pôrode na základe jej požiadaviek čím chceme vytvoriť pocit bezpečia pre matku aj dieťa.
Svet zdravia Nemocnica Topoľčany, a.s.
23.01.2023   1
Počas príjmu na pôrod, prvej doby pôrodnej, pôrodu, ošetrenia novorodenca a 2 hodiny po pôrode umožňujeme účasť otca dieťaťa, resp. blízkej osoby pri pôrode
babetko
Súťažte o skvelý balíček produktov od dm drogerie markt
03.02.2023   0
Súťažná otázka: Ako sa volá kampaň spoločnosti dm, vďaka ktorej nakupujete za dlhodobo výhodné ceny?
5 liekov na rodičovské frustrácie
01.02.2023   0
Novopečení rodičia sú citliví a zraniteľní. Obklopte sa pozitívnymi ľuďmi, nie takými, ktorí vás stresujú a podkopávajú vaše rodičovstvo.
Prečo francúzske deti jedia všetko, spia celú noc a sú trpezlivé?
24.01.2023   1
Vo Francúzsku neexistuje „detská strava,“ Francúzi dávajú jesť deťom viac menej to, čo jedia sami. Nemôžu jesť, kedy si zachcú.
detské choroby
Detvianska móda, zrasty a plodnosť
01.02.2023   5
Predpokladám, že ak máte doma tínedžerku, tak ste už pár krát riešili vhodnosť krátkej bundičky, holých krížov a bedrových riflí v príjemnom dušičkovom čase. Zrasty sú hlavnou príčinou sekundárnej infertility (neplodnosti) u žien – u 15 – 20 % žien.
Očkovací kalendár 2023
26.01.2023   0
Od 1. januára 2023 platí nový očkovací kalendár pre povinné očkovanie detí a dospelých.
Zápal stredného ucha – Otitis media acuta
21.01.2023   6
Zápal stredného ucha, príznaky, príčiny, liečba. Pod zápalom stredného ucha všeobecne rozumieme akútne ochorenie spôsobované väčšinou baktériami, zriedkavejšie vírusmi, ktoré sa najčastejšie objavuje v dojčenskom a detskom veku.
auto
100% elektrická DACIA SPRING: Úplne nový motor aj výbava
18.01.2023   0
S uvedením na trh na jar 2021, Spring sprístupnil elektrickú mobilitu širokej verejnosti.
Autosedačka alebo podsedák? Pozrite si videotest
29.10.2022   0
Zvažujete, či svojmu dietku kúpite podsedák? Aké výhody a naopak nevýhody ponúka tento typ autosedačiek? Od akého veku sa môže používať? Je dostatočne bezpečný? Pokúsime sa na tieto otázky odpovedať.