Taká malá vdova

Tento rok som Ti na narodeniny kúpila malú sacherku v kaviarni, kde to s nami veľkolepo začalo. Predstav si, tú jogurtovú tortu, našu zámienku, už nemajú v ponuke. Vieš, čo mi napadlo, že? Keby ju prestali vyrábať vtedy, možno by sa ma dnes mama nemusela pýtať, čo som na tebe, preboha, videla. Celkom sa na tom bavím.

Doma sme s chlapcami do torty postrkali tri sviečky, každú pre jedného, niekoľkokrát zapálili a zase sfúkli, zaspievali sme Ti obligátne HB. Tešili sa.

Samozrejme, myslela som na to, ako sme to naposledy odflákli. Mal si byť celý týždeň preč, nič som nepripravila. A keď si ostal doma, chcela som narýchlo niečo upiecť, ale rúra v prenajatom dome bola pokazená, tak sme s chlapcami išli do obchodu a kúpili Ti iba hlúposti, ktoré máš rád. Držkovú polievku a mätovú čokoládu.

Aj mi to bolo trápne, ale hovorila som si, nevadí. Ďalšie narodeniny to bude mať formu. Lenže žiadne ďalšie narodeniny už neboli. Zomrel si.

Stand up

Mohol by byť z toho stand-up o tom, že nevieme dňa, ani hodiny. Že sa treba snažiť. Vždy a za každých okolností žiť tak, ako by aj tento deň bol náš posledný. Že sa nemôžeme spoliehať na zajtra. Že nič z toho, čo žijeme dnes, nie je samozrejmosť.

Poviem Ti úprimne, na také pódium by som sa už nepostavila. Svojim spôsobom je mi z toho úzko. Zakaždým, keď niečo neurobím správne, keď niečo pokazím, neviem zastaviť ukričané pochody, ktoré mi pulzujú v celom tele: „Akú facku od života ešte potrebuješ, keď ťa táto nič nenaučila?“

Alebo: „To si naozaj myslíš, že máš ešte čas? To si stále taká hlúpa?“ keď som odchádzala v hneve od dedka a nebola schopná objať ho. Nakoniec sa myšlienka na smrť stala takou neznesiteľnou, že som musela sadnúť do auta a doobjať si ho.

Nie som iná

Tvoja smrť zo mňa nespravila iného, lepšieho človeka.

Ľudia si asi myslia, že od takejto skúsenosti treba očakávať priam posvätnú katarziu. Alebo poviem to jednoducho, že človek dospeje. Romantické obrázky a slzy za „jedinečným“ vzťahom sa hodia chvíľu po pohrebe. Potom je načase sa vzchopiť, lebo život ide ďalej a byť príkladom „zvládania“ pre ostatných.

Všimla som si to, keď som čítala recenziu románu od mladej vdovy, Caroliny Setterwall. Recenzentka sa neokolkovala. Píše o unikátnej spovedi ženy a matky, ktorá namiesto toho, aby bojovala, sa ľutuje, je protivná a náladová, pôsobí rozmaznane a nedospelo…

Vlastne som si vydýchla, že moju knihu už napísal niekto iný.

Limitovaná edícia

Musím Ti povedať, takto tri roky po Tvojej smrti, že dennodenne narážam na svoje limity. Neviem, ako by som fungovala bez pomoci najbližších, a predsa sa viem nahnevať, keď sa nesprávajú, ako by som chcela. Napriek tomu, čo pre mňa urobili, dokážem byť nevďačná.

Často sa hnevám, že sa na nich nemôžem hnevať. Často sa hnevám, že by som sa radšej hádala s Tebou. Často sa hnevám, že som prišla o svoj status a o vzťah, v ktorom som mohla byť dospelá a rovnocenná.

Často sa hnevám len tak. Vôbec sa mi nechce byť príkladom „zvládania,“ lebo to spravidla znamená vyzerať pri tom sväto.

Často ale chodím behať. Lebo potom sa už nehnevám.

Ako som zistila, môžem byť príkladom udržiavania zdravých pohybových návykov, niektorých jedincov to povzbudilo vytiahnuť tiež tenisky. Alebo si aspoň kúpili bežecké oblečenie a raz sa na to chystajú (zatiaľ sa málo hnevajú).