Správy z ich detského sveta

Už bolo po deviatej, rozprávku na dobrú noc som odmietla čítať, zdôrazňujúc, že je neskoro. Nemali sme sa motať, pridala som výčitku pre deti a pre seba ospravedlnenku.

Modlitbu som zavesila niekam do ich súrodeneckého rozhovoru, ledva sa pridali na pár fráz, netrpezlivo som šmátrala po vypínači, aby som konečne zhasla.

Lebo nový školský rok. Lebo si musíme zvyknúť na nový režim. Lebo treba všetko inak načasovať. Lebo treba chodiť skôr spať.

Prievan knísal dverami. Aj to počasie sa vedelo len tak naraz zlomiť, z dusného leta zrazu sa ide tváriť septembrovo. Keby sme to aj my vedeli preklenúť hladko.

Sedím zdecimovaná na gauči.

„Mami,“ po desiatich minútach ticha sa ozve hlas z izby. „Aňa dnes ráno v škole plakala.“

V jednej chvíli mi ide prasknúť v hlave hodinová ručička. Sleduje čas. Vystríha, že by mali spať. Zajtra sa vstáva do školy. Načo si im robila tie palacinky o ôsmej večer (a medzitým strúhala ceruzky)…

A zároveň vo mne niečo iné nalieha. Správa z ich detského sveta. Dôležitá. Keď sa to tak vezme, až toľko toho za deň (o sebe) nenarozprávajú. Nie vždy mám pocit, že som sa od nich dozvedela, ako sa naozaj majú.

Čím žijú.

Ako si sa mal? Dobre. Ako v škole? Nuda. Čo kamoši? Dobre. Čo ste robili? Nič.

Prvý deň školy, strávili tam možno 38 minút. Ani obligátnu fotku sme si neurobili pred školou, lebo načo. Oni si išli vypočuť hymnu, ja som si išla zabehať, písať poznámky do bločkov som nechala rodičov prvákov, veď už mám hádam za tým.

Potom som sa narýchlo prezliekla z mokrých vecí, sukňa, tenisky, spotený chrbát, ale predsa som ich stihla, na stene som vypĺňala tlačivá, podpisovala papiere, kým na mňa čakali s ovisnutými kútikmi. Lebo nuda. Chceli ísť domov. Preč zo školy. To ich čaká až zajtra.

Budú si robiť okraje. A voliť predsedu triedy (ich hlasy zneli nadšene). A zisťovať, či ešte nezabudli cez leto písať a čítať.

Mám sa ešte dohodnúť s pánom učiteľom na tej hudobnej, ťahá ma za rukáv staršie dieťa. Dostávam dve prihlášky do ruky, samé lajstre, lebo GDPR sem, GDPR tam, aj ospravedlnenia, že to bude stáť celkom dosť.

Veru.

Keď potom doma počítam, koľko ešte bude treba doplácať na Ficove obedy zadarmo a píšem pod seba všetky poplatky, ktoré bude treba uhradiť, ide na mňa mierna mrzutosť. No nič. Nejako to budeme musieť zvládnuť.

V obchode nemajú plastelínu. Ešte že tenisky s bielou podrážkou na telesnú sme kúpili v predstihu. Ide mi roztrhnúť hlava.

Na ihrisku poobede nikto nie je. Aj tak sa im nepáči, že sa chcem vrátiť skôr. Všetko teraz musíme robiť skôr, aby sme boli načas v posteli, verklíkujem dookola, až mi to samej lezie na nervy. Ako náplasť na frustráciu z konca prázdnin im sľubujem palacinky. Na tie ich vždy zlomím.

Prvý deň za nami.

Aňa plakala, dozvedám sa predsa len nejakú správu z ich sveta. Vykašlem sa na hodiny, no a čo, režim, nerežim a idem za nimi znova do izby. Na chvíľu sa zastaví čas. Konečne.