Psychicky odolná mama (ktorou som nikdy nebola, ale chcela by som byť)

Niekedy to začína nevinnými poznámkami: „Pozri, aké deti nám dnes posielajú rodiť,“ povedala jedna sestrička druhej, keď mi v zadarskej nemocnici ordinovali klystír.

Mala som takmer 26 a je fakt, že keď som cestou z pôrodnice vybehla kúpiť mužovi cigarety, trafikantka odo mňa pýtala občiansky, lebo som tak vyzerala. A aj som sa ako také decko cítila.

Od decka k matke

Akonáhle muža poslali z pôrodnice preč, že to tak skoro nebude, rozplakala som sa ako malá. Samozrejme, aby ma pri tom nikto nevidel. Dodnes sa mi vybavuje rozmazaný pohľad na škaredé nemocničné obkladačky. Na ten des, čo tam robím a ako to dám.

A potom tú čistú eufóriu, keď som to zvládla: pridala som sa ku všetkým tým ženám, čo od vekov privádzajú na svet deti („Nie si ani prvá, ani posledná, čo ide rodiť,“ uzemňovali ma, keď som si dovolila vyjadriť svoje obavy).

Od extáze k zúfalstvu

Pôrod je úžasný emočný koktejl. Všetko to tá hlava dobre namixuje, vyplaví sa toľko zázračných hormónov, že by človek explodoval šťastím bez seba a neverím, že niečo podobné by dokázali vyvolať akékoľvek syntetické drogy (ktoré som pre istotu nikdy neskúšala).

Pamätám si aj to, ako sa za dlhé hodiny, keď ma nechali osamotenú bez dieťaťa, začalo to hormonálne rozpoloženie postupne meniť. Ako zo mňa vyprchávala extáza a začali blikať všetky kontrolky ohrozenia na živote. Ako som sa z krivky hore prepadla na dno čistého zúfalstva.

Nekompetentná matka

Nerozumela som, čo strašné sa deje s mojim dieťaťom, keď ho musia jednostaj pozorovať a nosiť mi ho podľa ráčeného uváženia. Medzi týmito ich dekadentnými rozvrhmi mi celkom stihli popraskať bradavky od viac či menej úspešných pokusov každej jednej inej zdravotnej sestry priložiť mi spiaceho novorodenca na prsník.

Spomínam si, ako som celá usoplená od revu písala svojej mame, vzdialenej sedemsto kilometrov ďaleko, aká som neschopná (nielen dieťa nakŕmiť, ale ho vôbec zobudiť). A na jej láskavé povzbudenie, že to zvládnem, že do toho prídem.

Samozrejme, mala pravdu, lebo mamy majú takmer vždy pravdu. Ale to som vtedy ešte nevedela.

Matka, ktorá to prežila

Po troch dňoch skrvavených prsníkov mi oznámili zázračné uzdravenie môjho dieťaťa, odovzdali mi ho do náručia, akoby sa nechumelilo a poslali ma s ním rovnou čiarou domov. To vtedy znamenalo kúpiť si lístok na lodnú MHD a preplaviť sa zo Zadaru na ostrov.

Keď sme odchádzali z pevniny, fučalo tak, že na lodi padali poháre zo stolov a ja som sa cítila veľmi príhodne.

Prežila som to (a moje dieťa so mnou). Prežila som to tak dobre, že o dva roky neskôr, keď som rodila druhýkrát, nedovolila som nikomu zobrať moje dieťa preč, ak nepočítam tých päť minút, čo som po pôrode fyzicky odpadla.

Obidvaja sme vedeli, čo máme robiť, aj ten novorodenec bol natoľko uvedomelý, že si prsník našiel celkom sám. Zaobišlo sa to bez zbytočných cavikov.

Nikto nado mnou nekrútil znechutene obočím ako zadarské sestričky („Zase hentá nás budí.“) Ako druhorodičke mi láskavo zaklopali na dvere, či naozaj predsa len niečo nepotrebujem („Vy ste tá najlepšia mamička, akú tu na oddelení máme.“)

Rozkolísaná matka

Napriek vydretému pocitu kompetentnosti mám niekedy dojem, že sa to moje materstvo podobá lodi, ktorá vyplávala zo zadarského prístavu, lodi, s ktorou sa more pohrávalo ako so zápalkovou krabičkou.

Premuda, tak sa volala, bola inak veľmi pekná loď. Nevyzerala, že by ju len tak niečo mohlo prevrátiť, aj keď to vyzeralo zvnútra všelijako. Väčšinu času si aj ja plávam relatívne s prehľadom. Len občas mi v priebehu dejín zo stola padajú poháre v rôznej intenzite.

Napríklad:

„Tvoje deti ti skáču po hlave.“ „Kojenie nie je všetko.“ „V tomto veku by už mali ticho vydržať hodinu v kostole.“ „Mala by si sa im viac venovať.“ „Je na teba príliš naviazaný.“

„Veď nemajú nijaké hranice.“ „Si na nich mäkká.“ „Všetko majú, nič si nevážia, sú rozmaznaní.“ „Nevieš sa postarať o seba, nieto ešte o dve deti.“ „Už dávno si mu mala jednu streliť.“

„Nemáš sebareflexiu, keby si sa rozhodla v živote inak, nechodíš teraz po kolonoskopiách a nemala by si z detí nervy, lebo si na ne sama.“ „Dohovorte mu, vyrušuje, nedáva pozor, nedá sa s ním vydržať.“

„Prečo im dovolíš, aby s tebou zametali?“ „Nemohli by sa aspoň na 5 minút skľudniť?“ „To budeš mať s nimi veľmi ťažkú pubertu, keď nemajú otca.“

Vtedy to so mnou zase raz hádže.

A čo mi vtedy pomáha?

Opustiť prístav, v ktorom sa cítim neschopná. Vysmrkať sople. Umyť si vlasy (s mastnými vlasmi sa nedá cítiť k svetu).

Zavolať dobrým kamoškám. Napísať sestrám. Ísť sa prejsť v nových žltých topánkach. Pozorovať farby jesenných listov. Zamotať sa do pavučín rádoby babieho leta.

O niečo silnejšie ráno objať deti. O niečo rýchlejšie im večer zhasnúť svetlo v izbe. Naučiť sa s nimi násobenie desatinných čísel. Rozprávať im o najobľúbenejšej dcére Márie Terézie.

Dať si slúchadlá na uši a počúvať tú istú pesničku dokola. Dopísať tento článok.

»»»»» Prečítajte si aj: Čo vám o depresii povedia ľudia, ktorí ju nikdy nemali (alebo ako si pohladkať jednorožca).

»»»»» Alebo si dajte ZINOK