Príliš veselá na depresiu

„A nie ste príliš veselá na depresiu?“ pýta sa ma chlapík z odťahovky, kým smerujeme s mojim nabúraným autom do servisu.

Mal na dnes iné plány, chcel radšej ležať pri jazere, zdôveruje sa mi. Oplatím mu mincu: aj ja som mala ležať – na gauči u psychoterapeutky so svojou depresiou. Ha, žartujem, nikdy tam neležím, normálne sedím.

Atypická depresia

„Mám takú divnú depresiu,“ vysvetľujem mu. Vždy som bola divná, tak ešte aj depresiu musím mať divnú. Atypickú. So somatizáciou. Depkujú mi tráviace orgány. Gastro vyšetrenia dopadli ok, ostala v hre už len hlava.

„No to máte šťastie, že nemáte takého Crohna,“ hovorí odťahovkár, že to by ešte len bolo peklo. Aj keď na depresiu vraj vlastnou rukou zomrie 5-15 % pacientov. Myslí to dobre.

Ako sa vyliečiť z „depky“

Rovnako dobre to chlapík myslí, keď mi hovorí, že si len treba upratať v hlave. On si poupratoval, keď sa mu kvôli frajerke prestalo v živote dariť a pokazil všetko, na čo siahol.

Odkrútil si dva roky na kamióne sám so sebou a len čo sa začal nahlas hádať s navigáciou, došiel na to, že už je vyliečený a vrátil sa naspäť domov k právoplatnej žene.

Všeličo sa človek dozvie v odťahovke.

Terapia kamiónom

Znie to ako fajn nápad. Len ja sa tak terapeuticky nemôžem zobrať na dva roky do kamiónu. Tak ako sa nemôžem nezodvihnúť z postele a ostať ležať ako pri regulérnej depresii.

Mám deti, o ktoré sa musím starať. A zobrať ich so sebou do kamiónu, to by som sa asi zabila. Ha, žartujem. A to je vlastne dobrá správa v tejto diagnóze: nepripravila ma o humor, ktorému často rozumiem len ja sama.

Ja nemám depresiu!

Najprv som tomu odmietala uveriť. Veď som chodila na všetky tie tlačovky o depresiách a samovraždách. Písala som tie múdre články typu Mám sa strašne, ďakujem za opýtanie, zachránilo mi život.

Nikdy by mi nenapadlo, že toto, čo mám, je ono.

Ani vtedy mi neblikala kontrolka, keď som mala počas uplynulého roka párkrát chuť vymeniť si to s mužom, lebo mi prišlo ľahšie poležať si pod náhrobným kameňom. Ani keď mi to napísala psychiatrička na papier.

„Ja nemám depresiu,“ tvrdila som exovi, ktorý je architekt a o tých sa hovorí, že viac robia klientom psychológov, nakresliť im potom dom je už len vedľajší produkt. Povedal mi, že mu pripomínam alkoholikov, tí vraj tiež hovoria to isté. A toto na mňa zafungovalo.

Druhá psychiatrička

Zmenila som psychiatričku, ale keď diagnóza druhýkrát ostala tá istá, pripustila som, že asi problém nebude na tamtej strane.

Vraj mi tú depresiu videla na čele, len čo som vstúpila do miestnosti. Debilné respirátory, nič poriadne nezakryjú.

Na ďalší deň som si nafarbila vlasy. Ľudia si ich teraz zvyknú všimnúť ako prvé: „Aaa, máš nové vlasy.“ A ja nemusím odpovedať na otázku, čo máš nové: „Aaa, depresiu.“

Jasné, občas sa neudržím. Napríklad minule sa ma sused pýtal, čo je za tým, že tak dobre vyzerám. Bez mihnutia oka som mu prezradila, že lieky.

Antidepresíva

K antidepresívam som mala strašné predsudky, o ktorých som ani nevedela, že ich mám, kým som ich nemala začať brať.

S obrovskou nechuťou som si uvedomila, že „byť na liekoch“ beriem ako nejakú osobnú tragédiu. Veľmi som sa tomu zdráhala. A či pomáhajú? Vlastne neviem.

Hovorila som terapeutke, že nemám pocit, že to so mnou niečo robí. Neprestala som vrieskať na deti, nezažívam chvíle osvietenia, ani nelietam od eufórie na plafóne. A tak mi vysvetlila, že medzi antidepresívami a heroínom je rozdiel (doteraz sa na tom smejem).

Mám sa s tým tak všelijako, a áno, občas som príliš veselá na to, že mám depresiu. Ale je to úľava.