Čo by bolo, keby…

Poli 0

Hm, párkrát som uvažovala nad tým, čo by bolo keby… keby že nemám svoje dieťa ako 21 ročná, keby som sa nevrhla do manželstva s takmer o 10 rokov starším partnerom, ktorý ma dostal práve tým, že bol iný, zrelší než tí, ktorých som dovtedy poznala.

Žiadny diskotékový typ, žiadne pivo a futbal, kamaráti a bezstarostný život…bol rodinný typ, samostatný, žiadny mamičkár, v domácnosti varil, upratoval, z práce utekal domov za mnou.

foto: iStock

Až kým sa neskončila idylka

On hlava rodiny a to doslova. Jeho majetníckosť, dominancia a postupný psychický nátlak ma donútili neúprosne dupnúť si za svoje práva, čo vyvrcholilo jeho „únosom“ syna, zatajovaním sa a vydieraním mojej osoby prostredníctvom dieťaťa.

Ustúpila som, ale tá bolesť a krivda sa nedala zabudnúť. To, čo nasledovalo, bolo horšie ako prípady z jojkárskej súdnej siene…bez podpory rodiny by som to asi vzdala.

Tie stavy bezmocnosti, zistenie, že človek, ktorý vyzeral naoko tak ideálne, je niekto úplne iný. 4 roky boja, stresu, súdnych a policajných ťahaní ma vyčerpávalo psychicky, finančne, ale hlavne trpelo pri tom dieťa. Jeho výmysly, neoprávnené sťažnosti po každom jeho styku so synom dospeli nakoniec k zákazu styku s ním. 

 

Nová rodina ho zamestnala,

snažíme sa vychádzať, po tom všetkom. Ale v strehu som stále. Nik ho nepozná tak, ako ja a s čerta sa nikdy anjel nestane a ani z čiernej nebude biela. Čo bude, neviem. 

Ale zmenilo to môj život, v mnohom. Opatrnosť mi za tých 6 rokov nedovolila vpustiť si do života a hlavne do srdca nového muža. Až donedávna.  No mám pocit, že už neviem milovať a žiť tak plnohodnotne ako kedysi.

Mať ďalšie dieťa? Nie, ďakujem,

neprosím, neviem si to predstaviť. A tých dôvodov prečo nie mám veľa. Radšej sama s jedným dieťaťom a už bez starostí, ako s damoklovým mečom nad krkom.

Ale napriek všetkému , ďakujem za svoje dieťa, milujem ho a neľutujem. Obdobie jeho útleho detstva bolo najkrajšie v mojom živote. Spomienky, keď sme boli ešte šťastní s jeho otcom, učili ho chodiť, prvé slovká, spoločné prechádzky, tie rána a večere, zostanú navždy v pamäti.

Ak by som teraz na prahu 30ky nemala dieťa, asi by mi už poriadne „redlo“. Prepásť čas a roky na úkor kariéry, alebo hľadania toho pravého potencionálneho otca, tiež nie je výhra. Pretože sme tu preto, aby sme mali komu odovzdať niečo zo seba, pre koho žiť a áno, aj sa obetovať, lebo dieťa je aj obeta. V živote  obetujeme pre svoje deti čokoľvek. 

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (4 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)
Loading...

Pridaj komentár