Najviac ľutujeme, že sme čas venovali práci a nie svojej rodine

Bronnie Wareová, austrálska spisovateľka, napísala inšpiratívne pamäti o tom, čo pred smrťou najviac ľutujeme. Celé roky počúvala autentické výpovede ľudí, ktorých opatrovala na sklonku ich života.

Zoči-voči smrti, ktorú naša spoločnosť vykázala za dvere, si uvedomila, že len vtedy, keď sme schopní čeliť našej pominuteľnosti, môžeme si usporiadať svoje priority skôr, ako bude neskoro.

Keď dokážeme prijať približujúci sa koniec, môžeme využiť príležitosť nájsť zmysel a naplnenie v čase, ktorý nám ostáva.

5 vecí, ktoré pred smrťou najviac ľutujeme

Prvá vec: Ľutujem, že som nemal odvahu žiť podľa seba, nie život, aký odo mňa očakávali iní

Ľudia, o ktorých sa Bronnie Wareová starala, sa zvykli pýtať otázky ako: Prečo som nerobila to, čo som chcela? Prečo som nebola dosť silná a nenašla odvahu urobiť veci inak?

„Zo všetkého, čo ľutovali a lekcií, o ktoré sa so mnou podelili, keď som sedela pri ich posteliach, bola najčastejšia ľútosť, že nežili život podľa svojich presvedčení. Bola to tiež vec, ktorá v nich vyvolávala najväčší pocit márnosti, lebo na ňu prišli príliš neskoro,“ hovorí Bronnie Wareová.

Až keď zomierali, bolo im jedno, čo si o nich myslia iní. Trpeli tým, že si to nevyriešili skôr a že táto voľba, ktorú už nemohli zmeniť, bola celý čas ich voľbou. Ale strach im nedovolil s tým nič urobiť.

„Hovorí sa, že odvahu urobiť zmeny nachádzame až vtedy, keď bolesť začne byť neznesiteľná,“ píše Bronnie Wareová, ktorá tvrdí, že šťastní ľudia neodsudzujú iných za to, že žijú život podľa svojich predstáv.

Ak vás niekto odsudzuje, je to o ňom (je to jeho problém, jeho bolesť), vy nie ste povinný to prijímať. Najdôležitejší je súcit – najskôr však súcit k sebe samému.

Druhá vec: Ľutujem, že som toľko pracoval

Celý život tvrdo pracujete. Naháňate sa za tým, aby ste mali viac. Možno to robíte pre svoju rodinu, aby ste ju zabezpečili a možno potrebujete, aby iní uznali to, čo ste dosiahli. Ľudia, ktorí príliš lipli na práci a stavali ju na piedestál, však zvyknú umierať osamelí.

Aj s takýmito príbehmi sa stretávala Bronnie počas rokov opatery o umierajúcich.

Odkaz mnohých, ktorí tu už nie sú, nás pobáda nenechať sa pomýliť: „Myslíte si, že všetko na vás počká neskôr, máte pocit, že vám patrí všetok čas na svete, a pritom jediné, čo máme je náš dnešný život.“

Naša práca, akokoľvek ju máme radi a napĺňa nás, by nás nemala vzďaľovať od toho, čo je skutočne dôležité, a tým je jednoznačne čas strávený s tými, ktorých milujeme a čas na robenie vecí, ktoré máme radi.

Musíme hľadať rovnováhu, aby sme nemuseli ľutovať, že sme všetko dali práci a na konci života nemáme nič.

Tretia vec: Ľutujem, že som nemal odvahu vyjadriť svoje city

Ak nepoznáme sami seba, ani iní nemajú šancu nás spoznať. Keď zomierame, potom ostávajú mnohé veci nevypovedané, a to nás môže veľmi trápiť.

Môže nás mrzieť, že sme počas života nemali dosť odvahy byť úprimní a otvorení, že sme si radšej vytvorili okolo seba hradby, len aby sme sa vyhli bolesti a zraneniu, keby sme dali najavo, čo cítime.

Povedzte ľuďom, že ich máte radi. Povedzte ľuďom, že si ich vážite. Teraz, nie až keď je neskoro a keď sa už o tom nikto nedozvie. Lebo tí, ktorých milujeme, tu nebudú večne.

»»»»»»»» Prečítajte si aj: Depresia alebo keď nás rodičia nenaučia, ako sa utíšiť.

Štvrtá vec: Ľutujem, že som nezostal v kontakte so svojimi priateľmi

Niekedy je úplne jedno, koľko ľudí je okolo nás, môžeme sa cítiť osamelí aj v preplnenej miestnosti. Osamelí sme najmä vtedy, keď nemáme nikoho, kto by nám rozumel a prijímal nás takých, akých sme.

Preto sú skutoční priatelia požehnaním: je to tých málo ľudí, ktorí s nami dokážu znášať aj tú najhoršiu bolesť. Nestrácajte kontakt s priateľmi, ktorých si najviac ceníte. Budete odchádzať z tohto sveta s vedomím, že tu boli ľudia, ktorí si vás vážili a ktorí vás mali radi.

Piata vec: Ľutujem, že som si nedovolil byť šťastnejší

Vždy máme na výber, ako budeme pristupovať k životu, myslí si Bronnie Wareová: či sa budeme snažiť nachádzať v každom dni dary a či si budeme ceniť prítomnú chvíľu, je to naša slobodná voľba.

Zvoliť si šťastie je vec zvyku, nášho každodenného nastavenia. Umožňuje nám zmieriť sa s náročnejšími dňami, pretože nie všetky dni dokážeme byť šťastní, no ak to prijmeme, budeme pokojnejší. Uvedomíme si, že aj takéto dni prinášajú dary, že pominú a že nás opäť čaká šťastie.

Bronnie Wareová: Päť vecí, ktoré pred smrťou najviac ľutujeme. Ako sa zmení život odchodom blízkych. Citadella, 2017

»»»»»» Prečítajte si aj: Žena, ktorá na seba zabudla, žije život svojho muža a detí.