Deti si užívajú nové papuče a zošity, mamy letnú nostalgiu

Moja kamarátka druhý september miluje. Rok čo rok si s manželom ušetria na túto príležitosť deň dovolenky, medzi prvými odovzdajú deti v škôlke a vyrazia si spolu na obed, na nákupy a kávu, tento rok majú zajednaný wellness.  Po potomkov príde babka, lebo rodičia majú svoju chvíľku.

Koniec dlhého leta

Od Veľkej noci sa neviem dočkať leta. Koniec ranného vstávania, depresií z hmly, obliekania pančúch a stresov, kde zas máme pyžamo a dve rovnaké ponožky. Prvý týždeň si to bez materských trápení užívam.

Spím do deviatej, kým mi deti skáču po hlave a spievajú: „Vstávaj už, mamička, slniečko je hore!“

Ani náhodou. Ešte o jedenástej som v pyžame, pijem kávu a premýšľam, aký šalát si spravíme na obed. Lebo letné šaláty znamenajú nulové varenie, nulový bordel v kuchyni a žiadne zbytočné frflanie – veď kto by nemal rád zeleninu z babkinej záhrady?

V lete nechodíme po kútikoch, ale sedíme na námestí s nohami vo fontáne, pijeme kapučíno zo spoločného papierového pohárika a navzájom si naprávame slnečné okuliare. Milujem leto. Prvý týždeň.

Pomóóóc

Potom deti dospia vstávanie do škôlky a začne trápenie. Vstávajú čoraz skôr. Nudia sa. Chcú na kupko. Tam je studená voda. Fontána ich už nebaví. Dovolenka je ďaleko. Šalátu sme prejedení. Aj zmrzliny.

Doma bordel ako v tanku. V koši na prádlo sa denne kopia zamazané letné šaty tričká, sukne, šortky. O chvíľu asi vytiahneme zimné svetre – nebudeme si mať čo obliecť.

Snívam o opatrovaní, detskom tábore alebo povinnej letnej škôlkarskej dochádzke.

Prečítajte si aj: Zamestnať sa po materskej? Pomôže, ak oprášime sebavedôveru a nemčinu

O imaginárnej babičke, ktorá si decká vezme až do septembra. Zrejme aj moje deti, lebo na mňa zazerajú a mraučia: „Mamááá, čo budeme robiť dnes?“

Mám toho dosť

„Mám toho dosť,“ vravím mužovi v letný podvečer.

„Prečo?“ pýta sa nechápavo, „Je leto, prázdniny. Prečo si to neužívaš?“

Lebo to neviem. Ráno začnem dobre, s úsmevom. Ale už o desiatej nemám trpezlivosť, bolia ma uši, hlava, z hádky o bárbinu mi stúpa tlak.

Kričím, deti kričia ešte viac, ja mám nervy, ony tiež. Pijem kávu za kávou, lezieme si na nervy.

Potom mi je to ľúto. Našťastie máme čas sa odhnevať, postískať a sľúbiť si, že už nebudeme kričať a budeme dobré. Každý jeden deň, celé leto.

Zbohom, leto

Aj ja mám posezónnu tradíciu. V momente, keď sa za deťmi zabuchnú dvere, sadnem za telefón a obvolám všetky doktorky, zubára, kaderníčku, obehnem oprav obuvi a čistiareň, a odmením sa za svoju prácu počas celého leta plným diárom termínov. Však čo budem sedieť doma.

Výhodou je, že začiatkom septembra končia u všetkým odborníkov dovolenky a ja konečne nevolám nadarmo.

Potom si konečne vyložím nohy a otvorím notebook. Mám tam posťahované všetky fotky z dovolenky, výletov, z opekačky u babky. Aha, tu zbierame hríby, deti sa ma pýtajú, ako a volá tento s malou hlavičkou a červíkom.

Tu sme v zoo, decká sa boja opice, a v zábere nám nemeckú rodinu s hamburgermi v ruke. A tu sedíme so zmrzkou, nohy vo fontáne a mestský policajt nás upozorňujeme, že hneď vedľa je tabuľka, že je to zakázané.

Prečítajte si aj: Pomalé rodičovstvo ako odpoveď na rýchly život

Milujem leto. Nie vtedy, keď utieram deti od zmrzliny alebo ich presviedčam, že paradajky v šaláte sú super, a že ich budú jesť, lebo babka ich poslala ako pre armádu.

Mám rada letnú nostalgiu začiatkom jesene, keď do okien ešte svieti slnko, ráno si obúvam stále sandále a je mi ľúto odložiť deťom letné klobúčiky. Ale večer je už chladno a my si naťahujeme prvý raz vlnené ponožky. Konečne nohy v teple!

Milujem letné fotky na chladničke pripnuté magnetkou z dovolenky, ktoré míňam, keď ráno zháňam rovnaké ponožky. Aj zatúlanú paradajku od babky, ktorú náhou nájdem za mliekom, keď chystám cereálie na raňajky.

Už to tak u mňa bude navždy – na letných prázdninách je najkrajšia prichádzajúca jeseň.