Chýba mi materská sebaúcta?

Narozdiel od ostatných prechovávam k slovenských železniciam lásku a dôveru, pretože mi pripomínajú sladké vysokoškolské časy.

Aby som predišla státiu na chodbe, zaplatila som pre seba a obe deti miestenky, a veselo sme nastúpili do klimatizovaného vozňa so zástrčkami, čo znamenalo, že budem môcť deckám pustiť na notebooku rozprávku.

V ruke kufor, kabelka, nákupná taška, dve bábiky a tri miestenky, aby som podľa čísla našla naše miesta. Konečne som sa pomedzi všetkých cestujúcich doteperila k vyznačeným miestam, ktoré však boli obsadené.

Na našom omiestenkovanom mieste sedela blondínka so synom a mužom.

Slušná, milá, s deťmi verzus drzá blondína

„Dobrý deň,“ vravím nesmelo, „prepáčte, ale toto sú naše miesta.“

Pekne som sa usmiala, aby vedeli, že si nemusia pri odchode zlámať nohy, a že nepokladám za divné, že sa posadili na miesta jasne označené ako obsadené.

Chalan s ocom ani nezdvihli hlavu a žena na mňa hodila namrzený pohľad.

„Toto miesto je obsadené miestenkami, nevidíte?“ odsekne mi.

Chvíľu som zapochybovala, či som sa nepomýlila.

„Prepáčte, toto nie je vozeň číslo tri?“

„Je,“ odpovedala pani vedľa s tehotenským bruškom a pozorne sa na nás zahľadí.

„Ale tu sú miestenky,“ poznamená blondína.

„Áno, naše.“

Blondína sa na mňa nahnevane pozrie.

„My cestujeme len do Martina!“

Pozerám na ňu, nechápem, čo tým chce povedať. To mám s deťmi do Martina stáť? Na to sa blondínka postaví, takže ma prerastie o dve hlavy. Niečo, ako keď na vás vykukne pštros spoza plota v zoo.

„Miestenky sú v celom kupé, nemôžete si sadnúť na iné miesto? Nie je jedno, kde sedíte? Tam pri tom dedkovi je tiež voľné.“

To už zdvihli hlavu aj okolosediaci a pozorovali súboj medzi dlhou blondínou a krpatou matkou dvoch detí, ovešanou batožinou. V tom sa postavila tehotná žena a vyhlásila:

„Nie je to jedno. Musíte sedieť na tom mieste, ktoré máte na miestenke.“

Ženy si pozreli do očí. Zastavil sa čas. Nikto nedýchal. Tichý súboj dvoch matiek. Nakoniec blondínka otočila hlavu k mužovi a synovi a zavelila:

„Ideme! Som zvedavá, kde teraz budeme sedieť!“

Zranená sebaúcta

Vlak sa už hýbal, keď som konečne povykladala batožinu a posadila deti. Moja materská sebaúcta bola vážne zranená.

Asi som romanticky predpokladala, že matku s mini deťmi pustia ľudia okamžite sadnúť, a ešte sa ospravedlnia, že obsadili miesto. Alebo že sa ostatní nebudú prizerať, ale normálne sa ma zastanú. Čo nakoniec urobila iba mamička na vedľajšom mieste.

Prečítajte si aj: Prečo máme málo detí, keď sa máme tak dobre

Alebo je chyba vo mne? Prečo sa neviem hlasno zastať seba, a hlavne svojich detí, ktoré stáli v uličke s ruksakmi, a nechápali? Kam sa podela moja materská sebaúcta?

Keby sa to stalo mojej švagrinej, ktorej táto vlastnosť rozhodne nechýba, tá by blondíne dala. Nielenže by ju okamžite vyhodila z miesta, tá by na ňu privolala nie sprievodcu, ale rovno železničnú políciu.

Stáva sa mi to často. Zvozí ma predavačka v obchode, lekárka, iná matka v parku na preliezkach. Ako keby som v ľuďoch vyvolávala dojem, že som chuderka s dvoma deťmi, tak si na mňa môžu dovoľovať. A moje materské ja tým trpí.

Na prvé slovo

Druhú skúsenosť som prežila na rodinnej oslave. Nenávidím obdobné udalosti. Sú skúškou mojej duchaprítomnosti a schopnosti filtrovať vypočuté informácie bez toho, aby niekto prišil k úrazu.

Vždy mám smolu – kým môj muž sa okamžite dostane medzi zábavnú časť príbuzenstva, kde sa rieši práca a cestovanie, ja skončím medzi ostatnými matkami.

Občas som predstierala, že musím ísť s deťmi na dvor pohladkať psa a pozrieť sliepky, a to aj v treskúcich mrazoch či saharských teplotách.

Dnes mi to neprešlo, deti odmietli ísť štuchať metlou do babkiných sliepok, a tak sme sedeli v obývačke, kde sa oddávali obľúbenej činnosti. Robili sprostosti. To neušlo oku mojej svokry, ktorá ich začala upozorňovať.

„Baby, veď to nechajte a pekne si sadnite. Pozrite, ako poslúchajú vaše sesternice.“

Moje netere sedeli jedna vedľa druhej, ruky zložené v lone, a civeli von oknom. Toho sa hneď chytila švagriná.

„Mňa keby deti neposlúchli na prvé slovo, tak by videli. Ja by som im dala. To by bol prúser. To by ich inak mrzelo.“

Čo z nich vyrastie?

Presne takto som vyrastala aj ja. Naučila som sa poslúchať na prvé slovo. Nie preto, že som mala prísnych rodičov, ale preto, že som chcela, aby som ostatných potešila.

Prečítajte si aj: Ako fotiť deti? Rozhodne nie tak, že ich postavíte pred katedrálu a poviete sýýýr

Chcela som, aby cítili, že ich rešpektujem. Vlastne som chcela, aby ma mali radi, a pri každej príležitosti opakovali, aká je tá Grétka dobré, milé, zlaté dievča.

Navonok som bola zlatá ako plyšový macko pod vianočným stromčekom, ale vnútri? Nevyrástol zo mňa zakomplexovaný cynik bez sebaúcty?

„Mňa deti nemusia poslúchať na prvé slovo,“ vravím švagrinej.

„A čo si myslíš, že z nich vyrastie?“ spýta sa s úškrnom, za ktorý sa pred sto rokmi vyzývali ľudia na súboj.

„No, rozhodne viem, čo z nich nevyrastie,“ poznamenám, „dve knedle, čo sedia slušne na zadku a kukajú von oknom.“

Švagriná očervenie, ostatní zataja dych. Netere odtrhnú pohľad od jablone za oblokom a v očiach majú:

„Nerozčuľuj mamičku, nevieš, čo sa môže stať.“

„Hádam by som bola radšej, keby z nich vyrástol niekto ako ty. Nech im druhý neskáču po hlave, nech vravia, čo si myslia. A keď budú mať sami deti, nech sú im príkladom, že netreba byť len ticho.“

„Ach,“ mávne rukou švagriná, ktorej (nielen) materská sebaúcta podrástla o ďalší meter, „presne takto sa snažím vychovávať svoje deti. Nech sú rozhodné, samostatné a nech si vážia samé seba.“

Jej deti ďalej hľadeli do okna, tie moje sa rozhodli nakŕmiť šľahačkovým koláčom bábiku. Keď som ich upozornila, že len plytvajú dobrou piškótou a krémom, mladšia rozmrzene, poznamenala:

„Mama, ja viem asi lepšie, čo jej chutí. Nemyslíš?“

Materská sebaúcta jej rozhodne nechýba.