V priebehu nášho života sa musíme vyrovnávať s mnohými životnými stratami. Osobitnú kapitolu tvoria vzťahové straty, ktoré súvisia s presťahovaním sa, rozvodom, rozchodom či zmenou zamestnania. Najintenzívnejšou formou vzťahovej straty je smrť milovanej osoby.
V minulej časti som sa zaoberala procesom vyrovnávania sa so smrťou z hľadiska zomierajúceho. Dnes si priblížime situáciu smútenia, v akej sa po smrti nachádzajú jeho blízki.
emocionálne (žiaľ, hnev, úzkosť, pocity viny, ale aj ľahostajnosť, úľava),
vegetatívne (napätie, precitlivenosť na hluk a svetlo, slabosť, sucho v ústach, krátky dych),
kognitívne (zmätenosť, roztržitosť, zábudlivosť, nutkavé zaoberanie sa spomienkami, halucinácie),
poruchami správania a životosprávy (poruchy spánku, chuti do jedla, hyperaktivita, plač, strašidelné sny).
1. Hľadanie strateného objektu – je to všeobecný vzorec správania pri smútení. I keď je strata nezvratná, stále osobu hľadáme, čakáme, že každú chvíľu príde.
2. Neregulovateľnosť smútenia – intenzita a častosť smútenia sa nedá regulovať. Pod vplyvom asociácií, spomienok a výročí sa smútenie prejaví ako prudký prílev citov. Brzdou v procese smútenia je, keď si tieto pocity nepripúšťame a potláčame.
3. Špirálovitý a lineárny model smútenia: lineárny model predstavuje smútenie ako priamku, ktorá smeruje k určitému cieľu. Podľa neho sa človek môže úplne vyrovnať so smrťou blízkeho. Špirálovitý model predstavuje smútenie ako pohyb po špirále, ktorá začína v bode emocionálneho dna a stúpa do výšky, ako sa smútiaci postupne vyrovnáva so smrťou. V určitých intervaloch (sviatky, výročia) sa približuje nad dno, ale už to bolí stále menej a menej. Tento model je realite bližší. Pomáha povzbudzovať trúchliaceho človeka bez toho, aby pociťoval hanbu, keď prežíva nečakaný nával emocií, hoci spoločenský tlak vraví, že sa to už “nepatrí”.
4. Časové skreslenie – smútiaci nevníma minulosť a budúcnosť, snaží sa zostať v prítomnosti, aby mohol byť stále nejakým spôsobom spojený so zomrelým. Tento stav môže prejsť do časového zmrznutia, keď sa trúchliaci nevie dostať za okamih, keď došlo k úmrtiu. Opäť sa môže proces smútenia zablokovať.
5. Zameranosť smútiaceho človeka do svojho vnútra – intenzívne pocity a emócie sú často tým jediným, čo dokáže smútiaci človek zvládnuť. Stratením blízkej osoby stratil aj časť seba, ktorá bola spätá so zomrelým. Táto fáza je tiež prechodná, ale ak pretrváva, treba zabezpečiť, aby sa človek vrátil do spoločnosti.
Smútiť ozajstne neznamená celkom zabudnúť na strateného človeka, ale získať od neho dostatočný odstup, aby bolo umožnené vytvorenie nových emocionalnych väzieb. Zosnulý žije v spomienkach, ktoré budú podfarbovať náš život, ale nemali by mu dominovať.
Smrť blízkeho človeka znamená šok pre ľudský organizmus, ktorý sa chráni pred jeho plným zásahom do vedomia znecitlivením, resp. omráčením. Zo začiatku chýbajú pocity alebo emócie, človek cíti „prázdno“. Interval medzi šokom a objavením sa emócií môže byť niekoľko minút až dní. Šok prejde do popierania, ktoré väčšinou zahŕňa prvé tri mesiace po smrti. Druhé štádium (3 mesiace – 2 roky) je obdobie akútneho smútenia. Posledné štádium – obdobie riešenia, trvá od 2-3 rokov po úmrtí blízkej osoby. Aj tu treba zohľadňovať veľké rozdiely medzi ľuďmi, preto je toto časové vymedzenie len orientačné.
Proces vyrovnávania sa so smrťou z hľadiska smútiaceho pozostalého nám bližšie priblíži Schneiderova fázová teória smútenia. Podľa neho existuje 7 základných fáz, ktoré nemusia nasledovať presne za sebou, môžu sa vracať, ale i opakovať:
Proces úspešného smútenia nikdy nie je ľahký, ale nie je ani nemožný. Častokrát jeho priebeh komplikujú alebo blokujú rôzne faktory:
keď je blízky nezvestný (nevie sa, či je ešte nažive alebo je mŕtvy),
keď bol obeťou hromadného nešťastia (nevie sa identifikovať jeho telo alebo umreli viaceré blizke osoby naraz),
keď je smrť náhla, nepredvídateľná, násilná,
keď je smútenie príliš intenzívne (nízka frustračná tolerancia na záťaž) alebo je, naopak, bez prežívania zármutku.
Horowitz hovorí o komplikovanom smútení – keď pozostalý prežíva taký intenzívny smútok, že prejavuje neprispôsobivé správanie, zostáva v stave zármutku a straty alebo sa psychicky zrúti.
chronická – trvá dlho, bez uspokojivého riešenia,
odložená – tlmenie, potláčanie straty sa prejaví neskôr, aj pri menšom podnete sa objaví veľké smútenie,
zveličená – prehnaná až ničivá reakcia,
maskovaná – pozostalý trpí symptómami, no neuvedomuje si, že sú spôsobené smrťou, väčšinou sa jedná o psychosomatické ťažkosti.
Vtedy by mal trúchliaci človek vyhľadať pomoc odborníka – psychiatra a/alebo psychológa. Podrobnejšie o princípoch a metódach smútkového poradenstva (ako špecifickej oblasti psychológie) bude nasledujúca časť.
Použitá literatúra:
Odosielam Váš hlas...
