Pipi Dlhá Pančucha. Model, ako vychovávať dieťa.

Deti sa učia vtedy, keď sa dobre cítia. Ich mozog sa bude rozvíjať, keď ho naštartuje nadšenie z nových objavov a poznania, tvrdí známy nemecký neurovedec Gerald Hüther, autor knihy „Každé dieťa má talent.“

To, čo sa musia naspamäť učiť deti v školách, však mozog len zaťažuje. Preto maturanti do dvoch rokoch od skončenia školy zabudnú 80 % toho, čo sa „naučili.“

Súčasná výučba na školách ignoruje poznatky neurobiológie, že v živote je naozaj dôležité, čo sa učíme vďaka skúsenostiam.

Čím viac ľudí, tým lepšie pre dieťa

Gerald Hüther, profesor neurobiológie, by dal najradšej rodičom takúto radu do výchovy: aby svojim deťom umožnili stretávať sa aj s druhými dospelými osobami, cez ktorých načerpajú čo najrozmanitejšie skúsenosti.

Či už sú to babky, dedkovia, futbalový tréner, susedia, čím viac ľudí je v okruhu dieťaťa, tým väčšia je šanca, že sa medzi nimi nájde niekto, kto ho bude vidieť také, aké je. V blízkosti takýchto osôb bude mať dieťa príležitosť rozvíjať sa svojou cestou, využiť všetok svoj potenciál.

Takémuto modelu sa podľa Hüthera najviac podobá Pipi Dlhá Pančucha. Pipi je osobitá, divoká, tvrdohlavá. Skrátka strach každého rodiča.

Má však neskutočne bohatú fantáziu, je zodpovedná za svoje prešľapy, ľahko sa nadchne. Keď si niečo zaumieni, ide si za svojim.

Rodičia by boli určite radšej, keby mali dieťa ako Pipi a nie také, ktoré sa vždy prispôsobí ich nárokom a požiadavkám, až kým nakoniec nestratí samé seba, myslí si neurobiológ.

Táto doba nechce Pipi Dlhé Pančuchy. Chce, aby sme boli stratení

Problém je, že rovnako je nastavené aj vyučovanie na školách. Ignoruje to, čo tvrdí neurobiológia, že v živote je naozaj dôležité, čo sa učíme vďaka skúsenostiam.

To, čo sa musia naspamäť učiť deti v školách, len zaťažuje mozog. Preto maturanti do dvoch rokoch od skončenia školy zabudnú 80 % toho, čo sa „naučili.“

Školy fungujú ako v minulom storočí, keď sa vyučovanie prispôsobilo tomu, aby školy generovali ľudí do industriálnej doby. Lenže v niečom je to ešte desivejšie.

Nešťastní ľudia sú najlepší konzumenti

Naša súčasná ekonómia, tvrdí Hüther, si žiada ľudí, ktorí nemajú uspokojené potreby, ktorí neustále nakupujú veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujú. Potrebuje konzumentov, dostatok nešťastných ľudí, ktorí opustia brány školy, aby sa vrhli do kolotoču zarábania a míňania peňazí.

Vyhovuje jej, že školy produkujú ľudí, ktorí nevedia fungovať vo vzťahoch, nemajú rozvinutú trpezlivosť, majú nulovú frustračnú toleranciu, nevedia ovládať svoje impulzy. Napriek tomu, že mladí zmaturujú s vyznamenaním, bez sociálnych kompetencií to neznamená nič, nemôžu uspieť v ozajstnom živote.

Ideálne vyučovanie by malo žiakov inšpirovať k tomu, aby objavovali nové horizonty, aby boli zvedaví a kreatívni. V takom prípade by sa deti neučili naspamäť to, čo im treba na skúšky, ale to, čo budú v živote naozaj potrebovať: riešiť problémy, čeliť výzvam, rozvíjať schopnosti, odkrývať svoje možnosti.