Neznížte sa na hádku s dieťaťom, radí terapeutický rodič

Rodičia si často povzdychnú, že im nikto v pôrodnici nepribalil manuál na ovládanie vlastného dieťaťa. Sarah Naish ako profesionálna vychovávateľka mala výchovu v malíčku. Vedela, ako určiť hranice alebo ako zaviesť stabilný denný režim. Ako adoptívna mama piatich detí však zistila, že štandardné rodičovské stratégie pri všetkých deťoch nefungujú. Zvlášť pri traumatizovaných deťoch.

Čo však funguje na všetky deti, je terapeutické rodičovstvo, ktoré sa spolieha na pevné hranicu a štruktúru a zároveň má silný empatický a starostlivý prístup. Terapeutické rodičovstvo učí dieťa sebaregulácii, aby porozumelo svojmu správaniu a vytvorilo si bezpečné vzťahové väzby. To potrebuje naozaj každé dieťa.

V rodičovi musí mať dieťa neotrasiteľnú bezpečnú základňu. Základňu, ktorá ostane pevne na nohách, aj keď bude dieťa rodiča všemožnými spôsobmi „pokúšať.“ Veľmi dôverne si tým prechádza každý rodič v puberte, keď sa dieťa potrebuje hádať.

Čo takéto správanie spúšťa? Dá sa mu predchádzať? Ako reagovať? Na tieto otázky odpovedá Sarah Naish vo svojej knihe Terapeutické rodičovstvo, v ktorej zhrnula všetky obvyklé prejavy správania a náročné situácie, ktoré rodičia s deťmi zažívajú, či už sú to hádky, vzdor, scény pred spaním, agresivita, ťažkosti so sociálnymi sieťami, drogy, alkohol, fajčenie… Zároveň ponúka ich riešenia.

Hádate sa s deťmi? Nerobte to

Chcete sa vyhnúť hádkam s deťmi? Sarah Naish ponúka jednoduchú odpoveď: „Nehádajte sa!“

„Hádka je možná len vtedy, keď sa do nej zapojíte. Ste neotrasiteľná bezpečná základňa a vaša pozícia je príliš pevná na to, aby ste sa znížili na hádku s dieťaťom. Jednoducho jasne vyjadrite svoje očakávania. Dajte si pozor, aby ste nezablúdili do oblastí, do ktorých sa vás dieťa svojím správaním snaží zaviesť.“

Ako to vyzerá, keď sa dieťa háda

Určite poznáte tieto prejavy správania, zvlášť „príjemné“ v pubertálnom veku:

• dieťa spochybňuje všetko,
• nesúhlasí s ničím, čo rodič hovorí,
• vyvoláva hádky,
• na všetko odpovedá nie.

Prečo sa to môže diať

Sarah Naish vymenúva tieto možné dôvody:

• testovanie hraníc rodiča,
• automatické hádanie sa – hádanie sa bez dôvodu na hádku,
• neschopnosť zvládať zmenu činnosti,
• strach z neviditeľnosti – hádka zapája druhú osobu,
• hádka odmeňuje dieťa reakciou (spúšťač pre rodiča)

Pri traumatizovaných deťoch si ich pestúnski alebo adoptívni rodičia môžu uvedomovať aj tieto súvislosti, prečo sa dieťa „chce“ hádať:

• dieťa musí všetko kontrolovať, aby sa cítilo bezpečne,
• strach z dospelých,
• zablokovaná dôvera – dieťa nedôveruje úmyslom dospelých,
• kopírovanie známeho prostredia – dieťa môže pochádzať z prostredia, v ktorom dochádzalo k častým hádkam a nezhodám,
• byť „zlým“ je pohodlné – dieťa môže vyvolať hádku, ak sa cíti vnútorne rozpoltené, napríklad po tom, čo zažilo dobrý deň alebo dostalo odmenu,
• túžba narušiť vznikajúcu vzťahovú väzbu na rodiča,
• nedostatok empatie – neschopnosť chápať názor iného človeka,
• lojalita k biologickým rodičom alebo bývalým pestúnom.

Preventívne stratégie, aby sme sa nemuseli hádať

• Pamätajte – na hádku treba dvoch. Predstavte si seba skôr ako nasiakavú špongiu než ako tenisovú raketu.

• Naozaj musíte reagovať? Dieťa si môže niečo provokatívne hundrať, ale to vôbec nemusí eskalovať do hádky. Teda za predpokladu, že ako rodič vedome odídete zo situácie a nebudete na hundranie či plané reči reagovať – neodrazíte loptičku.

• Odísť od hádky, dištancovať sa od nej môžete aj bez toho, aby ste dieťa ignorovali. Napríklad jednoduchým vyhlásením ako napríklad „To je zaujímavý pohľad,“ alebo „Asi máš pravdu.“

• Niekedy je pre dieťa prihrávkou na hádku naše nie. Skúste deťom hovoriť namiesto nie „áno,“ napríklad: „Áno, neskôr si môžeš dať keks, ale najprv musíme ísť von.“

Stratégie počas hádky

Sarah radí:

• Vyjadrite empatiu s primárnou potrebou, napríklad: „Rátam s tým, že budeš hundrať, lebo si hladný. Aj ja som hladná, ale večera bude čoskoro.“

• S dieťaťom nemusíte súhlasiť. Ruku na srdce, ich tvrdenia sú často prinajlepšom nezmyselné. Môžete si však predstaviť, ako by situácia vyzerala z pohľadu, že život nie je fér: „Zdá sa to také nespravodlivé, keď musíme robiť veci, ktoré nemáme radi, však?“

• Uvažuje o strachu dieťaťa z neviditeľnosti: „Ktovie, či sa nechceš hádať preto, lebo si sa bál, že som na teba zabudla.“

• Prítomnosť (blízkosť) rodiča síce môže dieťaťu pomôcť cítiť sa pokojnejšie, no dávajte si pozor, aby ste sa nenechali vtiahnuť do hádky. Môžete zostať nablízku bez toho, aby ste hovorili o téme, o ktorej sa dieťa chce hádať.

• Jednoducho pokojne pomenujte, čo treba urobiť: „Vieš, čo treba urobiť“ alebo „Pevne verím, že to dokážeš. Daj mi vedieť, ak potrebuješ pomoc.“ Napríklad: Dieťa: „Prečo si nemôžem obuť ružové topánky? Si taká zlá!“ Rodič: „To je v poriadku – môžeš si na chvíľu oddýchnuť, kým nebudeš pripravený/á urobiť správnu voľbu.“

• Dajte jasne najavo, že vás nemožno ovládať. Musíte zostať neotrasiteľnou bezpečnou základňou. Napríklad: „Viem, že sa veľmi hneváš, pretože ti nedovolím zjesť celé balenie keksov.“

Stratégie po hádke

Zamyslite sa nad svojou rečou tela. Ak môžete, pozrite sa do zrkadla.

Povedzte dieťaťu, prečo si myslíte, že sa pokúšalo začať hádku, a akú to mohlo mať príčinu. Napríklad: „Myslím, že si sa predtým nahneval, keď som ti povedala, aby si si upratal izbu a potom si mal ešte chuť na malú hádku.“

Čítali ste ukážku z knihy Terapeutické rodičovstvo od autorky Sarah Naish, Grada, 2023.