Kokain by sme im nedali, ale smartfón deťom dovolíme

Moje dve deti, ktoré sú na prvom stupni základnej školy, sa počas školského roka doma nedostanú k tabletu, počítaču ani smartfónu.

Akože nula času stráveného na geretoch tohto typu, jedinou výnimkou je cestovanie nad 200 km, keď už nevládzem popri šoférovaní robiť animátorku. A je to tak dobre.

Žiaden smartfón, detičky. Nie je to príliš militantný postoj?

Ani nie. Jednak v lete si digitálnych orgií užijú dosť (ako samoživiteľka pracujúca z domu, bohužiaľ, skĺznem do módu, že potrebujem technologickú babysitterku) a začiatok školy býva po prázdninách tak náročný, že naháňame čas, nemáme zrovna kedy zabíjať nudu.

Lenže to je doma. Z naivity, že niekde inde nešúchajú prstíkmi po obrazovke, som dostala preplesk veľmi rýchlo, ako naschvál vtedy, keď sa to najmenej hodilo. Počas mojej každoročnej jesennej rodičovskej depresie.

Digitálne roztržití. Na porazenie

Robiť úlohy s dvomi deťmi je čistá katastrofa, môžete sa spýtať mojich susedov. Keď sa začala škola, snažila som si zachovať akú takú dôstojnosť, aby sme ich robili v relatívnom pokoji a nie krížom krážom naraz s obidvomi, ale ich tréningy a zápasy pomaly každý deň, tie mi dávali na krk nožík. Stále len niečo stíhať. Ponáhľať sa. Vyhrážať sa, že keď to nestihnú, na futbal nech zabudnú…

Keby na to tie deti reflektovali a pokúsili sa aspoň čosi z úloh urobiť v školskom klube. Lenže nie. Oni tam mali dôležitejšie veci na práci. Hrať sa na mobiloch ich spolužiakov. Skoro ma šľak trafil, a čo ešte len, keď som zistila, že nepomohla ani prosba na pani vychovávateľku, nech im túto bohunemilú aktivitu nedovolí.

Načo sú im tie mobily, do kelu?

Možno som trápna, ale v kútiku duše pochybujem, či naše dedinské deti, ktoré chodia do školy pešo, potrebujú zrovna smarftóny. Keby sme sa bavili o bezpečnosti a rodičovskom dohľade, existujú aj také tie telefóny s tlačidlami, hoci chápem, že také retro by nechcela už ani vaša osemdesiatročná babička.

A ešte som aj paranoidná, ale nemôžem si pomôcť. Neviem, či by som svojim deťom chcela dať do ruky (alebo do školskej tašky, ale to je vlastne jedno) takúto vec, keď nemám záruku, že niekto dospelý kontroluje a limituje čas, ktorý strávia na elektronike, zatiaľ čo sú v škole.

Človek sa podozvedá, že sú na tom deti zavesené aj cez prestávky počas vyučovania, aj v klube poobede, kým idú domov a veľmi pravdepodobne aj tam, ale do toho ma už nič, mám vlastných nezvládaní dosť.

Lenže aj tak.

Hovoríme o šesť až desaťročných deťoch. Tie moje sa napríklad výrazne horšie sústredia po tom, čo sa „pohrajkajú“ na mobile, a to nielen na písanie úloh, ale aj na obyčajné, sprosté jedenie jogurtu.

Zvlášť, keď máte jedno decko mimoriadne „roztekané,“ ktoré má naozaj veľký problém s udržaním pozornosti, mobil ho dorazí. Je ako vygumovaný, nevie ani, čo mali v škole na obed, prípadne, aký je deň. Dostať päťku z domácej úlohy na zvýšenie pamäťovej kapacity nepomohlo.

Plus mám opakovanú skúsenosť, že tie moje deti (vaše sú v pohode, neberte si to osobne) bývali natoľko nabudené z elektroniky, že mali problém večer v normálnom čase zaspať. Nedostatok spánku sa zase prejaví na ne/sústredenosti, ide to ruka v ruke, dokolečka v jednom škaredom balíku.

Takže ste si už spočítali dve a dve, prečo som im to škrtla cez školský rok. A možno ste sa aj pousmiali, že mi to nevychádza, lebo čím viac militantné ťaženie, tým skôr si dieťa nájde cestu k zakázanému ovociu. Ale aj keď vám kútikmi trhá, je to problém, v ktorom sme všetci spolu, či chcete, či nie.

Načo robiť haló, keď máme tabuľky

Netvrdím, že dnešné deti majú celkom pošahané detstvo. Aspoň tieto naše dedinské deti ešte stále trávia veľa času vonku, videli už za svoj život ozajstnú sliepku a nemyslia si, že vajíčka vyrábajú v obchode, minimálne raz skočili do mláky, čiže sú v kontakte s drsnou prírodou a zvyknú visieť zo stromu rovnako ako iné deti v 80-tych rokoch minulého storočia.

Mňa vlastne len fascinuje, že rozprava s ostatnými rodičmi – v tejto vekovej kategórii – aj tak vždy skončí pri tom, že tie mobily a tablety sú v pohode, netreba príliš tú elektroniku démonizovať, nedá sa predsa dnes žiť bez toho, to je utópia. A škaredá, lebo by sme im len škodili, keby sme im nasilu bránili, stačí iba nájsť „zdravú“ mieru, koľko času im na tom dovolíme stráviť. My máme reguláciu v rukách, no nie?

Lenže keby sme boli k sebe úprimní, museli by sme si priznať, že napriek denným „dávkam,“ ktoré deťom povolíme, je čoraz ťažšie ich stiahnuť do offline sveta. Dá sa ešte odhadnúť, čo je zdravé? Vieme to, milí rodičia?

(29 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...