Ako pomôcť deťom zvládnuť kritiku

 Kto si ako dieťa nepamätá na strašný pocit, keď nás spolužiaci vysmiali za oblečenie alebo nezvládnutú odpoveď na hodine? Alebo keď sme si doma vypočuli kritiku za vysvedčenie či neumyté riady?

Niet sa čo čudovať, že kritizovanie je prvá vec, ktorú najmä mladší rodičia pri vlastných deťoch zo slovníka vypustili.

Obrovským tabu je aj porovnávanie, ktoré prebieha často len v našich hlavách alebo na materských fórach.

O dieťati už nehovoríme, že zaostáva za spolužiakmi, ale že je „výnimočné v niečom inom“, a priemerné sebavedomie dotujeme povzbudeniami a pochvalou. Doma nám tak namiesto ustráchaného dieťaťa dorastá malý narcista, a my netušíme, čo s tým.

Pravdivý obraz o sebe

Kritizovanie, či chceme alebo nie (a my väčšinou nechceme), je súčasťou našich vzťahov. Čím bližší vzťah, tým je kritika zraňujúcejšia. Naučiť sa pracovať s ňou je úloha na celý život a treba začať už v detstve.

Väčšina rodičov, najmä ak sa chceme vyhnúť zážitkom z vlastného detstva, chváli dieťa za všetko, čo sa dá. To na jednej strane buduje sebavedomie, na druhej strane však stačí prvý deň v škôlke, aby zistilo, že nie je také výnimočné, ako ho rodičia ubezpečovali.

Neverili by ste, ale pre mnohé deti je to obrovská rana. Rovnako vážny problém u dieťaťa, ktoré nezažilo žiadnu konfrontáciu s vlastným správaním, nastane aj vo vzťahoch v dospelosti.

V knihe Výchovný šok opisujú autori prieskum, ktorí prebiehal na americkej univerzite pri niekoľkodňovom testovaní.

Deti, ktoré boli už po prvom dni chválené za zvládnutý test, nedosiahli ani zďaleka také dobré výsledky ako tie, ktorých rodičia si počas testovania našli čas na spätnú väzbu o chybách, ktoré deti v teste urobili.

Vedci, ktorý celý výskum sledovali, došli k záveru, že deťom neprospieva pochvala za priemerný výkon, a naopak, že konštruktívna kritika formou vhodne zvolenej spätnej väzby pomáha dieťaťu riešiť problémy.

Ak dieťa v priebehu testovania dostávalo pravdivú spätnú väzbu o svojej práci, nezranilo ho to, ale motivovalo. Autori knižky preto radia rodičom, aby deti nevychovávali v balíčku „dokonalosť sama“, ale snažili sa dať mu vždy úprimnú väzbu o jeho konaní.

Prečítajte si aj: Dieťa vašimi očami. Šedý priemer alebo vzácny diamant?

Ak pri tom zohľadnia jeho vek a snahu, nezrania detské sebavedomie, ale naučia ho prijímať kritiku ako niečo prirodzené, čo patrí do nášho života.

Ach, tie emócie

Pravidlo úprimnosti nepatrí len do slovníka rodičov. Skôr či neskôr začneme od detí dostávať spätnú väzbu aj my, a často je nepríjemná. Čo nás aj deti zvyčajne zraní, sú najmä sprievodné emócie.

Buchnutie dverami, krik a v puberte niekedy teatrálne balenie kufrov, to všetko vyvoláva v našom vnútri frustráciu, hnev, smútok a bezmocnosť. Veľa rád o výchove mieri práve na to, ako týmto emóciám predchádzať.

John Powell, ktorý sa venuje odbornému poradenstvu v otázke komunikácie, rodičom odporúča, aby sa negatívnych emócií nebáli. Sú prejavom zdravého psychického vývoja a predovšetkým úprimnosti vo vzťahoch.

Ak sa dieťa rozplače, keď sa doňho otec obuje kvôli zlej známke, alebo dcéra príde domov so slzami, keď jej kamarátka nečakane povedala niečo nepríjemné, je to dôkaz, že mu na vzťahoch záleží a investuje do nich.

Veľa rodičov robí tú chybu, že v snahe rozveseliť dieťa odľahčia kritiku poznámkou, že na škole a úlohách nezáleží, alebo začnú poukazovať na chyby kamarátky. To však nie je najlepšie riešenie.

V skutočnosti totiž uberajú zodpovednosť dieťaťu, ktoré malo svoje povinnosti, alebo bagatelizujú vzťah, na ktorom mu záleží. A to je jednou z najčastejších chýb, ktoré sa rýchlo odrazia na prístupe dieťaťa k sebe a vzťahom.

Úlohou rodiča je počúvať, nie zachraňovať

Pokiaľ za vami príde dieťa so sklamaním, ktoré v ňom vyvolali slová jemu blízkej osoby, môžete si v prvom rade gratulovať. Je to veľký prejav dôvery a znak, že dieťa vo vás vidí oporu.

Úlohou rodiča však nie je pred kritickými slovami zachraňovať, ale nechať dieťa vyrozprávať sa a dostať zo seba emócie. Rozoberať kritické poznámky iných je tenký ľad.

Prečítajte si aj: Ako chváliť deti bez toho, aby z nich vyrástol sociopat

Dieťaťu však pomôže vedieť, že každý z nás má svoj spôsob, akým sa díva na svet a na iných. To, čo je pre niekoho chyba, môže byť pre iných úplne v poriadku. Niekedy je kritika odrazom toho, čo prežívame sami.

Ak sa vyskytne z času na čas, môže byť aj dobrým pomocníkom. Pozor si treba dať, ak je jednostranná, alebo sa objavuje pričasto.

Pokiaľ sa plač a sťažnosti začínajú opakovať, je na rodičovi, aby zvážil, či sa dieťa nachádza v dobrom vzťahu, alebo či sa nestalo terčom neodôvodneného kritizovania niektorého dospelého.

Treba pamätať na to, že každé dieťa je iné. Niektoré zvládne kritiku s úsmevom, iné je citlivejšie. Nemusíte mať preto obavy. Zraniteľnejšie deti do vzťahu investujú viac emócií, a tak ako neraz prežívajú hlboké sklamanie, sú inokedy veľmi šťastné a spokojné.

Povzbudzovať dieťa slovami „neber si to tak“ je zbytočné. Pri staršom dieťati pomôže viac rada: Popremýšľaj, prečo si to tak berieš? Pri mladšom stačí objatie a uistenie, že ste tam preňho. A samozrejme, na každú kritiku pridajte aspoň dve pochvaly. Lebo aj keď sa chválenie nemá preháňať, netreba ho zanedbávať.