10 najväčších chýb vo výchove, ktoré silní rodičia nerobia

Niekedy rodičia skúšajú všetky klasické stratégie, aby dieťa počúvalo, ale ono si ďalej ide svoje. Neprestáva biť mladšieho brata, provokuje, odvráva, skrátka sabotuje všetky rodičovské zásahy.

„A už dosť! Choď do svojej izby!“ Krajšie sa to volá „time-out,“ a vynucujeme si ho vtedy, keď už nám dochádzajú sily alebo nechceme povedať niečo, čo budeme neskôr ľutovať. Napríklad vyhrážku, že nebude mať to alebo nedostane ono, ak… Ešte raz a zoberieme mu… Za trest bude teraz…

Ak rodičia nie sú dosť silní, potom sa ľahko zlomia a urobia niektorú z častých výchovných chýb, ktoré ich na sklonku dňa robia porazenými. Preto sa ich treba vyvarovať.

1. Výchovné prednášky na verejnosti

Vždy treba zakročiť, keď sme vonku v nebezpečnej situácii, či už dieťa uteká na parkovisku alebo sáče druhé dieťa z hojdačky. Ale mali by sme si dávať pozor, aby sme „neprednášali“ aj celému šíremu okoliu.

Ak dieťaťu kážeme na verejnosti, bude sa sústrediť na to, že rozhovor počúvajú cudzí ľudia a nie na našu výchovnú lekciu. Unikne mu, čo ho chceme naučiť, čo má, čo nemá robiť, čo je a čo nie je správne.

Ak nemáme v tej chvíli možnosť odísť niekam, mimo dosah iných ľudí, aspoň dieťa krátko upozornime na nevhodné správanie a povedzme mu, že sa o tom porozprávate neskôr doma. A nezabudnime to splniť.

»»»»»»»» Prečítajte si aj: Povedz mi, čo doma robí tvoje dieťa a ja ti poviem, ako ho vychovávaš.

2. Dávanie nejasných zadaní

Povedali ste dieťaťu asi miliónkrát, aby si nedávalo mikinu na zem, ale aj tak to stále robí?

Skúste v rámci zmeny stratégie byť konkrétnejší, napríklad „Prosím, zaves si mikinu na vešiak, keď prídeš domov,“ namiesto vety, čo by robiť nemalo – „Nehádž si veci na zem.“

 

3. Podplácanie

Niekedy je rodič vo veľkom pokušení podplatiť dieťa prísľubom hračky alebo sladkosti, napríklad keď dlho čakáme v rade v obchode a dieťa už nevie, čo so sebou.

Táto stratégia má však veľmi rizikový potenciál, pretože dieťa podnecuje, aby sa aj v budúcnosti správalo neprístojne. Oplatí sa mu zase hodiť rovno pred nákupný vozík, ak za to dostane odmenu, no nie?

Treba teda aj vo vyhrotených situáciách nastaviť očakávania, ktoré máte na dieťa. Trpezlivo čaká v rade, nerobí zle svojmu súrodencovi – to je norma, a nedostáva za to žiadnu odmenu, lebo takto sa má správať.

4. Podceňovanie hladu alebo únavy

Ak sa vyberieme do obchodu s dieťaťom v čase, keď už dávno malo sedieť doma pred tanierom s polievkou, prípadne sami naťahujeme jeho odchod do postele, potom len ťažko môžeme očakávať od neho ukážkové správanie.

Ani dospelí ľudia nie sú zrovna príjemní, keď sú hladní alebo unavení – sme podráždení, oveľa ľahšie stratíme trpezlivosť. Prečo potom od detí čakáme, že sa budú správať vzorne ako z knižky?

Nepodceňujme hlad a únavu – ani u detí, ani u nás. Ak začnete byť nervózni, pomenujte si nahlas, že je to preto, lebo ste teraz unavení, že problém budete riešiť neskôr, keď si oddýchnete alebo keď sa najete.

5. Prednáška, ktoré nemá konca kraja

Samozrejme, že dieťa musí vedieť, čo urobilo zle. No niekedy sa rodič prestane ovládať a spraví scénu na tri dejstvá, zoberie si na hodinu slovo a vykričí potomkovi aj veci, ktoré s tým nemajú nič spoločné.

Dieťa musí za trest počúvať vynervovaného rodiča. Po dvoch vetách sa z prednášky úspešne vypne a prestane ho vnímať, takže prednáška bude mať nulový efekt, ak nepočítame znechutenú celú rodinu.

Bez prednesov, milí rodičia. Vložte posolstvo do dvoch, maximálne troch viet, lebo len tak máte istotu, že vás počúvali. Potom sa „odstrihnite,“ uzavrite to a choďte ďalej.

6. Strácanie nervov

Ťažko je ostať s chladnou rodičovskou hlavou, keď napríklad prebaľujete menšie dieťa a to staršie zatiaľ poleje kečupom celú kuchyňu od digestora po palmu za gaučom. Alebo keď sa vám pokúsi hodiť peňaženku do záchoda a spláchnuť.

Bude sa vám chcieť vrieskať tak, že by popraskalo všetko sklo v byte. A aj tak vám odborníci povedia, že kričanie nepomáha. Že to môžete rovno zabaliť, použijúc zvýšený hlas, pretože dieťa namiesto toho, aby počúvalo obsah, sústredí sa len na formu, ktorá ho núti buď uzatvoriť sa do seba alebo sa takisto nahnevá a stratí nervy a bude vašim zrkadlom, čiže veci sa len a len skomplikujú.  

Nacvičenie „normálneho“ tónu, keď hovoríme s dieťaťom, čo urobilo zle a čo nemá robiť, vyžaduje veľa času a úsilia a zrejme sa vám nepodarí zo dňa na deň. Môžete si to však pripomínať a aj keď vám z času na čas rupnú nervy, buďte k sebe láskaví. Ďalšíkrát sa vám to podarí lepšie.

»»»»»»» Prečítajte si aj: Som prísna mama a toto sú moje 4 najdôležitejšie pravidlá.

7. Zobrať si veci osobne

Slabí rodičia, ktorí nemajú toľko sebadôvery, si často berú správanie detí osobne. Ale deti nemajú vždy len príkladné správanie, sú to deti. Ešte sa nevedia ovládať. Milujú testovať hranice. Potrebujú vašu pozornosť. A niekedy urobia hocijakú hlúposť, aby ju získali. Ale nie preto, že vás neľúbia alebo si vás nevážia.

Rodičia by sa mali vedieť odosobniť, nebrať si to k srdcu, pretože inak majú tendenciu držať si od detí odstup. Vo svojom vnútornom hneve deti trestajú tým, že im je ťažko objať ich, či dať im pusu. Tohto sa vyvarujte. Vyžadovať obojstranný rešpekt je, samozrejme, na mieste.

8. Posmievanie sa dieťaťu a porovnávanie s druhými

Pre dieťa nie je asi nič horšie, ako keď sa mu posmievate alebo ho porovnávate s inými, či kamarátmi, spolužiakmi alebo súrodencami. Takáto výchova na dieťa nefunguje, iba vám otrávi vzťah. Môže ho narušiť tak, že sa k tomu dieťa bude vracať aj v dospelosti a konfrontovať vás.

Výchova by mala byť zameraná na to, ako sa správa dieťa, nie na to, ako sa dieťa správa v porovnaní s inými. Je treba všímať si a vyzdvihovať dobré stránky dieťaťa, povzbudzovať tak lepšie správanie a vždy za to dieťa pochváliť, či už sa mu niečo podarilo v škole alebo doma.

9. Nereálne tresty, ktoré len ťažko dodržíte

Reagovať prehnane, na to netreba veľa úsilia, stačí jedno dieťa, ktoré vás vytočí do vývrtky, aby ste povedali perlu typu „A teraz si mesiac bez telky a tabletu!“

Nielenže sú takéto tresty často mimo a nezodpovedajú adekvátne tomu, čo dieťa urobilo – len vyjadrujú mieru našej neskonalej frustrácie v danom momente, no navyše budú výzvou najmä pre nás. S najväčšou pravdepodobnosťou ich nedokážeme dodržať.

Neracionálnym trestom sa dá vyvarovať napríklad zostavením domácich pravidiel s logickými dôsledkami, ktoré dieťa čakajú, keď urobí niečo, čo nemá alebo neurobí niečo, čo má.

Napríklad, ak dieťa požiadate, aby vyložilo umývačku a ono to neurobí, neskočíte urobiť to namiesto neho. Musí vedieť, že je to jeho úloha. A jeho úloha na neho čaká, hoci má aj dohodnutú hru. Najprv musí dokončiť svoje povinnosti, aby sa mohol venovať svojim plánom.

10. Nedôslednosť

Tam, kde nie sú jasne určené pravidlá, aj častejšie prichádza ku konfliktným situáciám. Raz je to tak, raz onak. Raz odo mňa rodič niečo chce, inokedy si to urobí sám. Raz na mňa rodič za to nakričí, inokedy si to ani nevšimne. Niekedy mi dá trest, ale neplatí ani 5 minút.

Nedôslednosťou deti učíme, že pravidlá môže prekračovať, ako sa mu zachce, lebo aj tak nemajú žiadne následky. Dieťa nerešpektuje nás, ani naše akože pravidlá. Nemôže sa spoľahnúť na nijaký poriadok, nemá v nás istotu, robí si, čo chce, neváži si nás. Nemá prečo.

Vyvarujme sa týchto chýb, aby sme na sklonku dňa nemuseli byť tými porazenými. A ak sa nám niečo nepodarí, prehoďme list. Aj zajtra je deň. Stále sa učíme. Urobíme to lepšie.

»»»»»» Prečítajte si aj: Psychicky odolné deti majú rodičov, ktorí nerobia tieto veci.