Hranice „papuľovania“ – čo musí vedieť tínedžer a čo rodič

Ach, kde sú tie časy, keď nám doma z plných pľúc vrieskal utešený novorodenec. Vtedy sme prepadali panike, lebo sme nevedeli, čo nám chce úporným plačom povedať.

A zrazu prestrih o 12 rokov neskôr: znova prepadáme zúfalstvu, ale len preto, že máme pred sebou pubiša, ktorý sa s nami buď vôbec nebaví, alebo je tak drzý, až sa rozum zastavuje.

Nie je vôbec jednoduché to ustáť. Na tie ich otrasné reči, vulgarizmy, sarkazmy, prevracanie očami, búchanie dvermi a podobné lahôdky, je treba mať fakt dobré nervy.

Byť príkladom pre tínedžera

V prvom rade je treba najprv si pozametať pod vlastným prahom. To radia aj Patrice Huerre a Laurence Delpierre, francúzski autori publikácie „Nehovor so mnou týmto tónom!,“ ktorí pomáhajú rodičom a vychovávateľom porozumieť dospievajúcim deťom.

Dávajme si pozor na to, aký príklad dávame svojim deťom. Či už je to spoločné stolovanie, ktoré by sa nemalo zvrhnúť na vybavovanie si účtov medzi manželmi, či už je to naše správanie za volantom, pri ktorom sa často desivo meníme na niekoho iného.

Ak sa takéto situácie opakujú príliš často, v očiach detí sa stávame slabými. Sme totiž pristihnutí pri tom, že robíme pravý opak toho, čo od detí vyžadujeme. Ako potom môžu dôverovať našim „kázňam?“

Prijať, že nás zrazili z piedestálu

Musíme ustáť to, že už pre dieťa nie sme „bohom,“ že prišiel čas, keď nás zrazili z piedestálu, že naše názory, myšlienky, hodnoty v ich očiach očividne nestoja za nič (aj keď to nie je celkom pravda). Chce to pevné nervy, aby sme zachovali pokoj a nenechali sa vyviesť z miery ich neustálym spochybňovaním.

Majme na pamäti a často si pripomínajme, že to papuľujúce dieťa, ktoré nás provokuje svojimi rečami, je krehké – spochybňuje nás, pretože stále pochybuje samé o sebe.

Keď nás provokuje, snaží sa zároveň naučiť to, ako dospelí ľudia dokážu prežiť a vzájomne sa znášať, naše reakcie dospievajúcemu ukazujú, ako by on sám mohol podobným situáciám čeliť.

My sme tí dospelí, oni ešte nie

Nie vždy sme v kondícii, aby sme reagovali s humorom, či s láskavým, empatickým odstupom. Niekedy na žiadne slovné potýčky nemáme ani energiu a necháme to tak. Niekedy si to berieme veľmi osobne a reagujeme prehnane, zosmiešnime ich, či inak ponížime, využijúc svoju prevahu (zabúdajúc na to, že my sme tí dospelí).

Je jedno, či má vaše dieťa dva alebo dvanásť. Potrebuje mať „dospelého“ rodiča. S pevným postojom, ktorý mu dáva istotu. Rodiča, ktorý nekapituluje. Ktorý sa nerúca. Ktorý okamžite nevybuchne. Ktorý sa snaží brať veci s nadhľadom, s rezervou.

Hranice „papuľovania“

Čím sú pravidlá hry jasnejšie, tým väčší pocit bezpečia dieťa má. Či je to kojenec, batoľa, predškolák alebo tínedžer… platí to aj pre nejaké hranice v tom, pokiaľ môže zájsť v komunikácii.

Pokiaľ je debata útočná, naša rola rodiča spočíva v tom, aby sme mu zabránili zachádzať v útokoch príliš ďaleko.

„Musíme mu dať najavo, že týmto spôsobom nemôže ventilovať svoj hnev, nemôže nás ničiť. Keď mu odpovieme: „Mysli si, čo chceš, ale toto je môj názor, takže sa už o tom ďalej nebudeme dohadovať,“ dávame nášmu dospievajúcemu dieťaťu pocit bezpečia, pretože ho skrotíme a uchránime neprístojnosti,“ hovoria francúzski psychológovia.

(7 hlasov, priemerne: 4,29 z 5)

Loading...