Nestíhame, nevládzeme, sme zavalení školou. Máme toho dosť, hovoria rodičia

Patrím k rodičom, ktorí si epidémiu koronavírusu budú pamätať podľa toho, ako boli s deťmi zavalení od rána do večera školskými úlohami. Nevieme, dokedy to bude takto trvať. Kričíme, že už naozaj nevládzeme.

Každý deň nás učitelia bombardujú obrovským kvantom zadaní a nového učiva, ktoré musíme s deťmi prebrať, a to takýmto štýlom:

„Spoznámkujte si z učebnice strany 35-50. Vyžadujem od rodičov, aby mi následne mailom poslali fotku zošita na kontrolu.“

„Požadujem, aby ste si vypracovali cvičenia str. 85/1, 2, 3, 7, 9, ďalej celú stranu 55, 56 a 57. Potom urobte projekt na tému… Upozorňujem, že za neodovzdanie bude mínuska“.

Poctivo posielame učiteľom vypracované zadania, ako od nás „vyžadujú“. Odpoveď: „Ok. Oprav si chyby vo vete… na strane…“atď. Alebo odpoveď – žiadna.

Nijaké ďakujem, prosím.

Ani raz sa nikto z učiteľov mojich detí nespýta: „Zvládate? Stíhate? Deti rozumejú všetkému? Môžem vám niečo dovysvetľovať? Zvládajú si deti robiť zadania samostatne? Netrávia nad tým príliš veľa času? Ako to prežívajú?“

Ale takto to fungovalo aj pred epidémiou. Mnohí používali výroky: „Ja nie som povinná vám to vysvetľovať. Učivo vám doma dovysvetľujú rodičia. To si preberiete doma s rodičmi. To si dokončíte doma. Doma si nad to sadnete a budete sa to učiť.

A za zlé známky ste si na vine sami, nesmiete doma klamať, že to my učitelia sme na vine. Pekne doma poviete: Dostal som zlú známku z písomky, na vine nie je pani učiteľka, to je moja vina. To ja som sa doma dostatočne neučil.“

Pre niektorých učiteľov je toto obdobie koronavírusu jednoducho skvelou možnosťou, ako komplet celú svoju prácu a celú zodpovednosť za vedomosti svojich žiakov, našich detí, presunúť na nás.

Denná realita počas koronavírusu je taká, že od rána od 9.-10. do večera do 22. sedíme nad učivom a miestami už plačeme od zúfalstva a hnevu.

Zadania sa sypú a sypú.

Cez deň nestíhame nič iného. Oddýchnuť si, vyjsť von na dvor, do záhrady (bývame v rodinnom dome), pohrať sa, objímať sa, rozprávať sa, nechať deti, nech majú aj svoj čas pre seba… (kresliť, hrať sa s legom, alebo proste nerobiť absolútne nič).

Pracovať z domu – vylúčené. Obed alebo bežné jedlo (veď sme celá rodina doma – musíme aj niečo jesť) – nestíham uvariť ani čaj! Deti sú už vynervované, uplakané, nervózne z toho, „čo zase učitelia poslali – mami, máš tam nový mail?“

Nestíhame, nevládzeme… sme vyčerpaní.

Rozprávam sa s mamičkami z iných škôl. Všetky okrem pár výnimiek potvrdzujú: „Už nevládzeme. Ešte týždeň a skolabujeme. My už plačeme od vyčerpania. Nemáme čas ani špagety uvariť, vyjsť na chvíľu s deťmi von, zahrať si s nimi pexeso, nechať ich čítať si, hrať sa, kresliť, oddychovať, nerobiť nič.“

Otázka je, dokedy tento absurdný prístup a tempo zo strany učiteľov bude trvať? Ešte celé týždne, celé mesiace??? Čo s našou prácou (u zamestnávateľa, ktorý nám nariadil home office)? Navyše, vo väčšine rodín je viac ako jedno dieťa. Ako ich koordinovať všetkých naraz, venovať sa im, preberať s nimi dvomo, trojmo, štvormo?!

Riaditelia si nad týmto vystrájaním učiteľov zatvárajú oči, schvaľujú to. Učitelia si spokojne odfajkujú „plnenie učebného plánu“.

A keď sa k tomu vyjadrím nahlas, môžem očakávať komentáre: „Neschopná, lenivá matka s neschopnými rozmaznanými deťmi. Neváži si učiteľov, ich zodpovednú obetavú prácu. Len sa sťažuje.“

Končíme

Počas dvoch dní som vypustila demotivované a unavené deti na polhodinu do záhrady. Potom som ich žiaľ musela zavolať domov do domu sadnúť si opäť k učeniu! Ale s týmto vojenským režimom som sa rozhodla skoncovať.

S manželom sme si cez víkend sadli a rozhodli sme sa pre nový postup. Od tohto týždňa bude u nás škola na poslednom mieste. Domáce úlohy (výrazne zredukované nami rodičmi z nášho rozhodnutia, lebo takto to ďalej už nejde) budeme deťom dávkovať iba v určitom čase dňa.

Už si nenecháme ničiť školou rodinný život, nenecháme deti preťažovať brutálnym množstvom učiva, zadaní, projektov, úloh… aby deti nemali nijaké voľno, nemohli sa hrať, tráviť zmysluplný, radostný a bezstarostný čas v priebehu dňa s rodičmi, oddychovať, vybehnúť na vlastný dvor…

Nenecháme si blokovať plnenie vlastných pracovných povinností, nikto nám nebude brať možnosť vyjsť trochu von, mať pohyb, postarať sa o domácnosť, o zabezpečenie jedla pre rodinu.

Konečne sme vďaka nášmu rozhodnutiu pocítili úľavu a máme čas aj na rozhovory, spoločné hry, oddych, to je pre nás veľmi pozitívna vec a naplno si užívame, že sme spolu. Vychutnávame si vzájomnú blízkosť. A robíme veci, na ktorých naozaj záleží, ktoré sú dôležité a podstatné pre život.