Načo idete na cintorín, keď sviečku môžete zapáliť aj doma?

To sa ti oplatí s tými deťmi na takú dlhú cestu? V takom zlom počasí? Načo idete na cintorín, keď sviečku môžete zapáliť aj doma? Veď jemu je to už jedno…

Aj toto som si občas vypočula, keď sme sa chystali k mužovmu hrobu. Je pochovaný dve a pol hodiny od nás, na mieste, ktoré si vybral. S dokonalým výhľadom. Uprostred drsnej, krásnej prírody. Tam, odkiaľ vzišiel.

Pre nás je to trochu ďalej, aby sme sa mohli každý deň zastaviť, odhrnúť rukou preč smietky pokosenej trávy, posunúť kahance o pol centimetra, zapaľovať sviečky proti vetru, len tak tam v tichosti byť a pomodliť sa.

Viem, že to môžem urobiť aj doma (aj keď, kde je doma?) Kdekoľvek. Všade, kde som. Kde si ho nosím v srdci so sebou.

Shutterstock

Neležím tu

V jednej z Ferrerových útlych knižiek som čítala príbeh o svätom mužovi, ktorého život sa chýlil ku koncu. Jeho žiaci mu chceli dať vyrobiť pomník z drahého kameňa. Keď sa ho pýtali, aké slová doň majú vytesať, povedal im, nech tam napíšu „Neležím pod týmto kameňom.“

Leží tam naše telo, lebo prach si a na prach sa obrátiš a túto pravdu sa nedá obísť. Ako sa nedá poprieť smrť, keď sa dotknete ruky človeka, ktorý zomrie. Je studená. Nie je v nej život. Je to niečo absolútne.

Keď som takto položila ruku na svojho muža, vedela som s istotou povedať: už tu nie si. Akoby som sa dotýkala smrteľného a nesmrteľného zároveň, lebo mi tiež napadlo: už si pri Bohu.

Je zvláštne, že v tej chvíli je to bez akýchkoľvek pochybností. Tie prídu v iných, všedných dňoch, ale nie vtedy, nie tam.

Kde si a na čom záleží

Kedykoľvek sa ocitnem pri hrobe, spomeniem si na toho svätého muža a hovorím si, viem, že neležíš pod týmto kameňom. Viem, kde si. Na tom mieste znova zažívam pokoj.

Samozrejme, pokoj ako pokoj. Lebo s malými deťmi, ktoré si každú chvíľu môžu popáliť ruky alebo spadnúť na šmykľavých náhrobných kameňoch, je to pokoj prerušovaný adrenalínovými injekciami. Ale je to tak dobre, je to tak, ako to má byť.

Prechádzam okolo hrobov s krásnymi kvetmi a výzdobou. Ľudia si dávajú záležať. Položiť najväčšiu ikebanu, priniesť more kvetov, zapáliť čo najviac sviečok.

Je to naozaj len o nás, ktorí sme tu zostali. To pre nás je to dôležité.

Potom to porovnávam s chlapcami. Niekedy ocinovi natrhajú obyčajné lúčne kvety cestou k hrobu. V zime mu stavali malých snehuliačikov. A hovorím si dobre, veď každý to cíti nejako.

Je fakt, že jemu to nevadí. Že mu na tom nezáleží.

A keď nezáleží na tomto, na čom teda naozaj záleží?

S touto otázkou obyčajne opúšťam cintorín, jediné miesto, kde sa môže človek poprechádzať po svojej budúcnosti. Odchádzam rýchlym krokom, lebo moji chlapci sa už nebezpečne rútia dolu brehom. S ľahkosťou, ktorú deťom možno závidíme.