Pred časom sme vám priniesli článok o tom, či odklad školskej dochádzky treba vnímať ako akúsi hanbu, či nedostatok.
K téme sa vyjadrovala psychologička a pedagogička. Oslovili sme aj rodičov, ako to vnímali oni samotní. So svojou skúsenosťou sa s nami podelili dve mamy, každá v inej situácii, s iným prežívaním. Obe ale dospeli na záver k otázke, načo je dobrý odklad, keď sa aj tak deťom s odloženou dochádzkou nikto extra v škôlke nevenuje.
Nuž, aj takéto môžu byť jednotlivé príbehy.
| Zaujíma vás téma? Odklad nie je hanba. |
|---|
Musím priznať, že to bol šok. Napriek tomu, že som sa obávala, či je dcérka zrelá, som tak nejako dúfala, že testy školskej zrelosti dopadnú dobre a presvedčia ma, že je všetko OK. No nestalo sa tak, v prvom momente som obvolala zopár známych psychologičiek, dohodla som si ďalšie stretnutia, aby som si to potvrdila.
No nikto ma nepresviedčal, aby som ju do školy dala a tak som ju začala pripravovať na to, že do školy nepôjde. S tým sa zmierila dosť ľahko. A tiež som začala hľadať riešenie – novú škôlku.
Ale áno, vysvetlené to bolo. Akurát to pani psychologička v CPPPaP urobila pred dcérou. Tá, keď počula, že niečo nezvláda, tak ju to utvrdilo v tom, že do školy nechce.
Áno, riešila som to. Veľa som sa o tom rozprávala so známymi, o ich skúsenostiach. Obávala som sa reakcie Paulínkiných spolužiačok – a aj oprávnene. Reakcie okolia boli dosť rôzne.
Z hľadiska školy určite dobre, je samostatnejšia, pripravenejšia, do školy sa už potom tešila. Zvláda to bez problémov, aj keď si myslím, že by zvládla viac.
Problém vidím v kolektíve detí, kde sa ocitla. Sú to o rok mladšie deti, ťažšie sa im prispôsobovala, bola zvyknutá skôr na staršie deti. Stratila čiastočne kontakt so starými kamarátkami, sem tam sa jej vysmievali.
A tiež rok škôlky navyše bol úplne zbytočný, nenaučila sa nič viac. Ak to mám zhrnúť, tak neviem, či som urobila dobre.
Odklad nám nebol navrhnutý, sama som ho žiadala, pretože som si bola vedomá limitov môjho syna. Skôr ma hnevalo na celom systéme, že nám síce poskytli odklad, ale na moju otázku, ako budú so synom ten rok pracovať, aby sa jeho šance na úspešný nástup do prvej triedy zvýšili povedali, že nijak.
Tiež nenavrhli žiadny nultý ročník, stimulačný program alebo iné riešenie. Pripadala som si ako rodič úplne ponechaná osudu, akože máte rok a snáď z toho vyrastie.
Sama som si musela zistiť, že nultý ročník je len pre sociálne zanedbané deti, že môj syn potrebuje prípravný ročník, nakoniec sme našli školu, ktorá takúto triedu organizovala, aj keď sa na ňu čiastočne skladali rodičia.
Vnímam to doteraz ako systémové zlyhanie, pretože odklad samotný je riešenie len pre málo detí.
Keďže sme iniciovali odklad sami, limitov sme si boli vedomí. Skôr som mala pocit, že psychologička, ktoré mi odklad „odklepla“, vie o stimulácii a možnostiach prípravy menej ako ja.
Teraz, s odstupom času sa mi nezdá, že som to nejako intenzívne prežívala. To, že môj syn je iný, som musela prijať už oveľa skôr. Zmieriť sa s tým, že vaše dieťa nikdy nedobehne rovesníkov veľmi bolí. Väčšinou chvíľu.
Nemáte čas na sebaľútosť, musíte vymyslieť náhradný plán, aby dosiahol v živote maximum, čo je možné. Takže reakcie okolia ma až tak netrápili, prioritou bolo nájsť pre neho adekvátnu stimuláciu a neskôr školu. A to je to pravé zúfalstvo v našom školskom systéme, ktorý na "iné" deti nie je pripravený, napriek všetkým krásnym proklamáciám.
Ako rodič máte väčšinou pocit, že stojíte prevažne pred zavretými dvermi. Nikto nehľadá cestu, ako to zvládnuť, ale skôr ako nájsť výhovorku, prečo vaše dieťa do ich školy nepatrí. To je iný stupeň osamelosti. Okolie buď pochopí a podporí alebo máte o pár kamarátov menej. Ale rodiny takýchto detí bývajú osamelé oveľa skôr, ako pri nástupe do školy.
Odklad bol jasne dobrá voľba, deti zrejú každým dňom a syn urobil za ten rok, venovaný intenzívnej stimulácii obrovský pokrok. Tiež nástup do prípravného ročníka rozložil to, čo sa má naučiť na dva roky, takže to ľahšie zvládol.
Teraz nemyslím až tak učivo, ale skôr schopnosť samostatne konať, prísť na čas, vedieť trafiť do šatne, na obed, vyjsť so spolužiakmi, obsedieť v lavici... pre niektoré deti je to príliš veľa pravidiel naraz v 1. triede.
Jedine ma mrzí, ak sa ten rok stratí, že to je len odklad, bez ďalšej intervencie. Neviem, či tu vždy škôlka o rok dlhšie môže stačiť.
| Ak ste rodičom dieťaťa, ktorému bol navrhnutý odklad, inšpirujte sa v príprave na školu aj týmto našim článkom: Dostali ste návrh na odklad? |
|---|
Deti s odloženou šk. dochádzkou sú obvykle deti s nerovnomerným vývinom. Rodičia by preto mali po návrhu na odklad dostať od človeka, ktorý dieťa vyšetroval, podrobný prehľad toho, kde má dieťa limity, na čom by bolo dobré cielene pracovať.
Ako však vidíme, prax je často krát iná, ako na pôde CPPPaP, tak aj na pôde škôlky. Pre deti s odloženou šk. dochádzkou síce existuje metodický program vydaný ministerstvom školstva, no vyzerá to tak, že málokde sa podľa neho skutočne pracuje.
Odosielam Váš hlas...
O AUTOROVIMária KopčíkováPovolaním som psychologička a psychológií sa aj venujem vo svojej praxi v CPR KVAPKA. Ako lektorka kurzov sa s rodičmi stretávam pred pôrodom, v podpore dojčenia, či príprave detí na školu. Prinášam témy, ktoré mi v praxi pripadajú dôležité. |
