Čo musia prekonať rodičia „iných“ detí, aby mohli chodiť do školy

Daniela Gilanyi 0

Predstavte si, že chcete zapísať svoje dieťa do školy. Ale namiesto radosti máte v očiach strach, pretože patrí medzi zdravotne znevýhodnené ratolesti.

Aj napriek tomu, že sa usilujete o jeho začlenenie do kolektívu zdravých rovesníkov, viete, že zdravotne oslabené deti nemajú rovnaké možnosti na vzdelávanie v našich školách. Prinášame vám 3 krátke príbehy takýchto detí, ktoré prekonávali reálne ale aj pomyselné prekážky na ceste za svojím vzdelaním.

shutterstock

Vanesska Jankulová, diagnóza: diabetes mellitus I. typu a celiakia

Jedna z mála detí, na ktoré sa usmialo šťastie, aby sa mohla stať riadnou žiačkou základnej školy v Novákoch. Na Slovensku však ide skôr o svetlú výnimku, než o pravidlo.

Sľubný začiatok školskej dochádzky prekazila kolísavá hladina cukru. Prítomnosť Vanessky na vyučovaní si tak vyžadovala osobného asistenta. Mama dievčatka, pani Monika Jankulová, sa preto musela rozhodnúť. Nechá dcérku s pani, ktorá nevie o cukrovke takmer nič, alebo sa vzdá práce? Zvíťazila, samozrejme, dcérka a trávi s ňou v škole štyri hodiny denne ako dobrovoľná asistentka.

„Problémom je, že pedagóg nemôže preberať zodpovednosť za zdravotný stav dieťaťa, ak nie je zdravotne preškolený v danej oblasti. Aj keď jestvujú školy, kde to do istej miery funguje, deje sa tak pri veľkej vôli a odhodlaní samotného učiteľa,“ vysvetľuje pani Monika.

Cení si, že vedenie školy sa pokúšalo nájsť k Vanesske asistenta na prekonávanie jej hendikepu, no zatiaľ je špeciálna starostlivosť výhradne na pleciach pani Moniky. „Vieme, že Vanesska nie je jediná s takýmto problémom a je dobré, že sa o týchto prípadoch hovorí nahlas. Doprajme každému dieťaťu bez rozdielu vzdelávať sa v našom školskom systéme. Je čas, aby štát vytvoril podmienky pre začlenenie zdravotne znevýhodnených detí do zdravého kolektívu. Nech nie je inklúzia len ilúziou,“ uzatvára pani Monika.

Martinka Miškovová, diagnóza: rázštep chrbtice a hydrocefalus

Už od narodenia je toto (v dobrom) hyperaktívne dievča odkázané na invalidný vozík a kvôli hydrocefalu jej bol diagnostikovaný ľahký stupeň mentálneho postihnutia. Najhoršie zistenie rodičov bolo, že plienkované dieťa na invalidnom vozíku nemá v bežnej základnej škole žiadnu šancu. Bez ohľadu na to, či na tú školu má reálne predpoklady alebo nie. Martinka sa tak ocitla v alokovanom pracovisku špeciálnej základnej školy, teda v Domove sociálnych služieb, medzi nekomunikatívnymi deťmi s viacnásobnými alebo výraznejšími zdravotnými hendikepmi.

„Videli sme, ako dcérka zaostáva, bola čoraz viac apatická a uzavretá. Rozhodli sme sa preto, že požiadame o jej preradenie medzi deti, s ktorými bude môcť komunikovať. To sa nám napokon podarilo,  najskôr iba na skúšku,“ spomína mama, pani Martina Miškovová.

Najväčšou prekážkou však bolo, že trieda, kam jej dcéru prijali, bola na poschodí. Musela sa preto striedať s manželom, aby ju tam na invalidnom vozíku zakaždým vyniesli a zniesli po schodoch. Na ďalší rok už začala chodiť do triedy na prízemí, čo situáciu podstatne zlepšilo.

 „Martinka je teraz veselá a rada komunikujúca slečna, miluje spoločnosť, svojich rovesníkov a má nadanie na šport. Žije svoj život najlepšie ako vie, dokonca bezproblémovo zvláda aj hygienu v čase, keď je v škole. “ dodáva starostlivá mamina.

Maxík Faško, diagnóza: detská mozgová obrna

Od troch rokov je jeho kolesovým „kamarátom“ invalidný vozík. Maxík sa však nevzdal a dnes je šikovným tretiakom Školy dve ruky v Banskej Bystrici, klasickej základnej školy využívajúcej špecifické metódy výučby. „Táto škola je výnimočná všetkým. Deti aj učitelia sú priatelia, vzájomne sa rešpektujú, deti majú veľkú slobodu v rozhodovaní, zároveň sa učia zodpovednosti za svoje konanie a pomoci slabším alebo hendikepovaným,“ odhaľuje mamina Radka Faško Gasperová, pre ktorú je najdôležitejšie, aby sa Maxík naučil sebestačnosti a aby mu bolo umožnené plne rozvíjať svoj potenciál. 

Maxík má svoju osobnú asistentku, ktorá je takpovediac jeho nohami, pomáha mu teda hlavne po fyzickej stránke. Učitelia a spolužiaci ho berú ako zdravého a vo všetkom ho podporujú.

 „Majú ho veľmi radi, zapájajú ho do všetkých spoločných aktivít a plne rozvíjajú jeho zručnosti a samostatnosť. Dôležité pre nás rodičov je to, že náš syn je šťastný a aj napriek veľkému hendikepu sa necíti menejcenný,“ prezrádza pani Radka a dodáva, že jeho spolužiaci si niekedy počas športovej hry zaviažu nohy, aby neboli vo výhode oproti nemu.

Inklúzia detí znamená vyrovnané šance na vzdelanie

Na ceste inkluzívneho vzdelávania a integrácie detí so zdravotným znevýhodnením učiteľom chýba podpora v podobe pomoci zo strany ďalších odborníkov – asistentov, špeciálnych pedagógov, sociálnych pedagógov, školských psychológov a asistentov učiteľa.

Zavedenie modelu inkluzívneho vzdelávania môže podporiť skvalitnenie funkčnosti vzdelávacieho systému ako celku. Práve touto problematikou sa zaoberá aj dobročinný Ples v Opere v spolupráci s Nadáciou pre deti Slovenska a s Koalíciou pre deti Slovensko.

 „Musíme sa naučiť prekonávať bariéry. A nejde iba o bariéry fyzické, ako chýbajúci výťah, ktorý musí častokrát nahradiť obetavý rodič alebo učiteľka. Musíme sa naučiť prekonávať aj bariéry neviditeľné, tie, ktoré sú v mysliach detí, pedagógov, rodičov. Bariéry, ktoré podporujú mýty, že zdravotne znevýhodnené deti nepatria medzi tie zdravé, pretože by to nezvládli alebo spomalili svojich spolužiakov. Mýty, o ktorých už dnes vieme, že nie sú pravdivé,“ tvrdí Ondrej Gallo, správca Nadácie pre deti Slovenska.

Jeho slová dopĺňa Andrea Cocherová, riaditeľka Plesu v opere: „Mnohí si ani nedokážeme predstaviť, čo všetko musia tieto deti a ich rodičia na ceste za primeraným vzdelávaním absolvovať. O tejto téme potrebujeme nahlas hovoriť a najmä ju potrebujeme urgentne riešiť – na všetkých úrovniach našej spoločnosti.“ 

 

 

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (7 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...

Pridaj komentár