Bojím sa s vysvedčením prísť domov

Takéto posolstvo nesú odkazy, ktorých sú plné telefonáty na Linky dôvery, „radosť“ čítať aj na stránke Linky detskej istoty.

Je koniec školského roka a vysvedčenie je akýsi obraz o celoročnej školskej práci našich detí. Nemusíme polemizovať, či obraz spravodlivý, či bolo dieťa lenivé, nemotivované alebo učitelia prísni a nespravodliví. Ono je pravda vždy niekde uprostred.

Známky nezistíme až na konci roku

Veľa detí – aspoň podľa ich vyjadrení na rôznych fórach – sa bojí prísť s vysvedčením domov. Rodičia vraj budú nahnevaní, keď uvidia známky. Vždy, keď toto čítam, príde mi to divné. Uvidia a oboznámia sa s tými známkami naozaj až na vysvedčení?

Veď by predsa mali o tom, ako sa ich dieťaťu darí v škole, vedieť priebežne. Nemusíte s dieťaťom sedieť denne nad žiackou knižkou, ale pri občasnom nahliadnutí do nej by malo byť veľmi rýchlo jasné, v ktorom predmete je dieťa dobré a kde má naopak rezervy. Alebo už proste dosiahlo svoj osobný kulminačný bod a lepšie už to nebude … Aj s tým sa niekedy treba zmieriť.

Iste, určite sú rodiny, kde rodičia netrávia čas s deťmi a ich starosťami a známky naozaj uvidia až na papierovom vysvedčení.

Vo všeobecnosti by však tento posledný deň školského roku nemal byť dňom „spílania“, vyčítania, hnevania sa na dieťa, aké filatelistické kusy nám domov prinieslo. Mohol by to byť deň ocenenia za to, v čom sa dieťaťu darilo a plánovania, ako zlepšiť to, kde úspech zatiaľ nedorazil.

Zlyhanie? Rozčarovanie? Ale to snáď nie!

Väčšina mojich známych mamín si na posledný školský deň neplánuje prácu (ak si to môže dovoliť), chystá sa so svojimi školákmi oslavovať. Tešiť sa. Pozbierame deti zo školy, urobíme si pohodu, počkáme na tatov prichodivších z práce a vyrazíme niekam na pizzu či zmrzku.

Viem, že to nebude všade rovnaké, že niekde rodičia proste ten čas nemajú, prípadne niektorí rodičia nepripisujú význam tomu, aby s deťmi len tak boli a v pohode prebrali, s čím boli spokojné a s čím možno menej.

Deti by však nemali počúvať, ako sú ich rodičia rozčarovaní a sklamaní z toho, že napr. nemali samé jednotky. Iste, nikto z nás by nebol nadšený, keby jeho dieťa prepadalo.

Ale i to môže mať viacero dôvodov – osobné problémy, veľa rôznych záujmov, nezáujem o školské predmety, neschopnosť sústrediť sa na učenie alebo úplne iné zameranie dieťaťa, ako mu dáva aktuálna škola. 

	Prečítajte si aj: Reparát, či komisionálna skúška?

Pohodové popoludnie je snáď čas na to, aby sme hovorili s deťmi o tom, ako oni vnímajú uplynulých 10 mesiacov, čo by v ďalšom roku chceli a mohli robiť inak.

Vnímam to priestor na debatu, na načúvanie deťom, nie na to, aby rovno od nás počuli „no ale ako to môžeš povedať, že ťa to nebaví! Matematiku budeš vždy potrebovať!“ alebo „Vieš, aké ťažké to mal Peter, tak ty sa nesťažuj, že si toho mal veľa …“

Oceňujte a neporovnávajte

Ak sa zamyslíte, tak snáď budete vedieť pomenovať pokroky, ktoré vaše dieťa urobilo. V čom vy vnímate jeho zlepšenie, posun. Určite mu váš pohľad ponúknite ako spätnú väzbu – nemusí sa to týkať len známok, ale že proste ste si napr. všimli, ako veľmi sa snažilo, ako húževnato pracovalo na projektoch, ako spolupracovalo so spolužiakmi ….

Dieťa by malo počuť a vedieť, že nezáleží len na dobrých známkach, ale že dôležitá je aj snaha, schopnosť vedieť „zabrať“, snaha o spoluprácu.

Neporovnávajte vaše deti navzájom. Je to veľmi demotivujúce a vzbudzuje to obvykle závisť, či iné negatívne emócie. Môžete porovnať prvý a druhý polrok u jedného dieťaťa, ale nikdy nie deti medzi sebou. No a čo, že Kvetka má  dve dvojky a Fero samé jednotky! Kveta kvôli tomu nie je horší človek.

Nechajte ich oddýchnuť si

Vypnite, na školu zabudnite aspoň na pár dní. Ak dieťaťu, ktoré malo trojku z angličtiny a nenávidelo učenie sa slovíčok zabezpečíte intenzívny jazykový tábor v angličtine, asi vás prekľaje a niekam bude chcieť zdrhnúť.

Skúste aspoň na chvíľu neriešiť veci, s ktorými ste boli nespokojní. Aspoň na chvíľu na ne zabudnite. Neskôr skúste pripraviť konštruktívny plán, ako to od septembra zmeniť, či zlepšiť.

Deti by sa nemali báť prísť domov

Nikdy. Nielen so zlým vysvedčením. Ako vraví moja kamarátka – radšej dieťa s trojkami, ale doma a živé. Hoci sa to nám mnohým môže zdať pritiahnuté za vlasy, ale veľa detí sa nehodlá vrátiť s vysvedčením domov, lebo majú strach. Strach z bitky, z reakcií rodičov, z kriku, z výčitiek. 

	Inšpirujte sa: Ako deti oceniť za vysvedčenie.

Nie je to v poriadku, aby to svoje miesto išli hľadať niekde do partie. Mali by byť doma. S rodinou. Veď dobrého človeka samé jednotky neurobia. Či?