Je to všade. Najviac na palcových titulkoch rýchloobrátkových novín a časopisov, ktoré vraj nemajú núdzu o počet čitateľov. A potom v šuškandách, neoverených, zato s istotou kolujúcich pravdách typu JPP, v hitparádach, starých, klasických aj postmoderných písačkách. Láska.
Aj áno aj nie
Máme toho už plné zuby. Všetci sa ňou oháňajú a my – pravdu povediac – ešte dodnes vlastne nevieme, „vo co go“. Nepáči sa nám zabalená v krikľavom papieri z bulváru, ale ani tá stroho sa tváriaca, s očami uprene obrátenými do neba v martýrskom postoji.
Sme na rozpakoch. Lebo pri pohľade na staručkých manželov, držiacich sa jednou rukou paličky a druhou láskavo jeden druhého, nám občas napadne, že musí existovať. Alebo keď dostaneme takú krásnu, nadšenú, trošku uslinenú pusu z päťročných úst. Len – kde je ten patent na žitie?
No a občas (teda často) sa nám zdá, že vlastne na lásku nie je ani čas.
Budíček, rýchlo do školy, do práce, pracovať, obedovať, pracovať, nakúpiť, deti, večera a spať! Kde je čas na lásku? Kam ju zmestiť? Ako to vlastne s ňou urobiť?
Podvedomé blikanie kontrolky nášho srdca, chronicky podvyživeného jej nedostatkom, nám však – nech sa na lásku dívame akokoľvek – nedá spať. Aj keď to nepovieme a nedáme na sebe poznať. Ten hlas kdesi v hĺbke je možno nie príliš hlučný, ale zato jasný. „Takto to rob… toto… tam choď…“.
Doživotné školské lavice
Naučiť sa žiť a prijímať a dávať lásku je doživotná drina s každodennými prednáškami, písomkami, praktickými skúškami, prepadákmi, reparátmi a znovu absolvovanými testami, ktorými často prechádzame len s odretými ušami.
Učíme sa stále. Teraz. Tu. V každom okamihu. Bez rozdielu veku. Bez rozdielu vzdelania, IQ, postavenia, zariadenia v byte, značky auta, miesta na sedenie v divadle či kine, veľkosti nákupu v bežných potravinách, bez ohľadu na to, aké handry mám a či je na nich made in China alebo Versace.
Poučka je jednoduchá a stále platná: milovať ako seba samého. Viac, ako by si doprial sebe. Tak, že najprv inému. Tak, že bude horieť srdce radosťou, aj keď o tom nik nebude vedieť. Jednoducho: Chcem, aby ti bolo pri mne dobre. Skratky dlhších pasáží sú známe: 1 Kor, 13. Bez lásky nie som nič. S ňou som kráľ. Ale len vtedy, ak ju dávame – a to rovnako nezištne, ako ju dostávame.
A hop, tu je problém. Dostávame. My niekedy ani nevidíme, že sme niečo dostali. Pokiaľ sa to nedá zjesť, obuť, zapnúť, vypnúť, naštartovať, opraviť… trochu dosť sa nám pokazila optika, ktorou sa dá dobre vidieť srdcom. (Pre tých, čo potrebujú ďalšiu nápovedu: Malý princ a líška, povinné čítanie pred spaním).
Tak ako to je s tou láskou, ktorú dostávame?
Každý rok znovu
A preto prichádza každoročne. A v rovnakom scenári, ktorý sa nám darí pochopiť len veľmi, veľmi pomaly. V chudobe. Ďaleko od domova. Vyhnaný z „majoritnej“ spoločnosti. Mimo záujmu. Sám.
Prichádza znovu a znovu a stále nás z tých jasieľ učí jedno a to isté: prišiel som, aby som vás naučil mať rád. Pravdu povediac, asi nám stále nedochádza, že nemusel, len chcel, že jemu bolo samému osebe dobre tam s Otcom a Duchom. A nebyť toho, že žil lásku práve v tom spojení trojice, asi by sme sa veľmi nelíšili od zveri.
Prišiel, lebo chcel. Vzdal sa všetkého. Rozprával sa s tými, ktorých vysunuli pre nesplnenie spoločenských podmienok. Bol jednoduchý a učil jednoducho. Žil ako ostatný a na každého mal čas, dobré slovo – i keď karhal, neponáhľal sa. Vedel plakať, smiať sa a robil to aj s tými, ktorí sa smiali a plakali práve vtedy. Počúval, a ako!
Hm. Nič zvláštne, že… Veď to. Láska je v podstate veľmi jednoduchý recept na život. Láska chce od nás len toľko, aby sme povedali áno a šli prví k druhým. Možno len my hľadáme v nej nejaký zádrh – ako alibi, prečo to nejde.
Láska znovu prichádza, aby sa nás dotkla.
Svojím príkladom. Svojou odvahou. Svojou pokorou. Svojím pokojom. Aby sme sa mali od koho učiť. Aby sme videli, ako sa to robí. Aby sme to skúšali zas, znovu, a ešte raz.
Nechať sa dotknúť láskou znamená spečatiť svoj život ako ten, ktorý má zmysel a má cieľ. Skutočný zmysel a cieľ. Láska je totiž neuveriteľne nákazlivá. A niet krajšieho dávania, ako toto, bez ohľadu na to, čo povie ten, ktorého obdarúvame. Možno len úsmevom, možno len ponúknutým miestom v autobuse, možno objatím.
Ak sa ňou necháme dotknúť, ak jej dovolíme, aby nás objala, dostaneme viac, ako si myslíme, že môžeme kvôli druhým stratiť. Srdce naplnené láskou dokáže totiž viac, ako všetky multivitamínové doplnky a dá dohromady veci, s ktorými si nevedel dať rady žiadny špecialista.
Hm… tak pri poslednej sviečke už len toľko: kto je teraz vedľa mňa? Čo môžem pre neho urobiť, aby som dovolil láske dotknúť sa naraz dvoch?
(9 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)
Loading...
