Nepíšte, nevolajte. Máme deň zatvorených dverí

Rodinné víkendy? Raz program pre rodiny v parku, inokedy rodinná oslava, návšteva, potom odplatená návšteva, výlet a aquapark.

Tlak na to, aby sme nesedeli doma a nezabíjali čas s rodinou, ale vymýšľali, cestovali, kinovali a kútikovali, je proste silnejší. A tak každú sobotu balíme, stojíme v zápche a v rade pri pokladni.

 

Prší!

Opäť jeden taký víkend, keď sa však stalo čosi neuveriteľné. Plány na bicyklovačku prerušil o šiestej ráno dážď. Lialo ako z krhly a šero človeka tlačilo späť do postele.

Kým deti v pohode vstali a pri rozprávkach spracúvali jogurty z chladničky, my sme ešte o deviatej ležali, na polovicu spali a na polovicu riešili dnešný program.

„Nemôžu zostať doma,“ vraví muž.

„Unudia sa k smrti,“ súhlasím.

„Rozbijú byt,“ dodá.

„Susedov porazí,“ prikývnem.

„A do konca života nám budú vyhadzovať na oči tú upršanú sobotu, keď trčali doma a čumeli na rozprávky,“ zakončí muž dilemu.

Za zlého počasia sú rodiny s deťmi všade

Lenže spraviť deťom program v daždivú sobotu nie je také ľahké. Zbalili sme jednu tašku s plavkami, druhú s časopismi, a tretiu s eko taškami. Veď ktovie, či sa budeme kúpať, nudiť sa v detskom kútiku alebo skončíme v nákupnom centre.

Celý mokrí sme sa v zlej nálade nasačkovali do auta – deti otrávené, že ich trháme od rozprávok, a my ešte viac, že nemôžeme ostať sedieť doma s kávou v ruke.

V aquaparku sa stretol zrejme celý okres. Rodiny znudene sedeli na lavičkách aj na zemi pred pokladňou a čakali, kým niektorí návštevníci odídu, aby ich vystriedali. Proste naplnená kapacita.

Prečítajte si aj: Všetky dievčatá chcú byť princezné. Tak ich, prosím, nechajte!

Deti revali, že voda, že plavky, že tobogán, no nedalo sa nič robiť. Nasľubovali sme im hory – doly a detský kútik. Tam to isté.

Miestnosť bola preplnená, malí návštevníci nervózne čakali v rade na trampolíny a šmýkačky, kým zo desať rodičov s ufrflanými ratolesťami stálo vonku. Plné kapacity. Parkovisko pred nákupným centrom bolo také plné, že sme to otočili domov.

Musíme zostať doma

Domov sme prišli v najhoršej možnej nálade. Nadávali sme na počasie, nedostatok miest pre deti, slabú kapacitu všetkého. Doma nenavarené, neupratané, v kúpeľni sa smiala hora prádla.

„Tak čo budeme robiť?“ opýta sa ma nešťastne staršie dieťa.

„Nóóó, dačo vymyslíme,“ vravím.

Muž pri pohľade do chladničky skonštatoval, že na obed bude sobotná špecialita – palacinky. Vyhrabali sme zo skrinky posledný lekvár. Decká akože pomáhali v kuchyni a tešili sa.

Po obede sme nechali všetko ležať ladom. Na striedačku sme pozerali futbalový zápas, Ľadové kráľovstvo a romantický film o Vianociach, ktorý v lete dokonale schladí.

Po pár pokusoch naučiť deti Človeče to krpci vzali do vlastných rúk. Poskladali všetky puzzle, čo majú doma, zahrali sa presne raz pexeso s krtkom a nakoniec vytiahli dáždniky a predstierali, že sa plavia po koberci, čo odkukali z nejakej rozprávky.

Dáždniky síce padli za obeť, ale pol hodinka kľudu niečo stojí, no nie? Namiesto knižiek si „čítali“ fotoalbumy, vytiahli tácky a hrali sa na cukráreň a zo zbytku palacinkového cesta robili koláče. Bordel som potom odpratávala ešte týždeň.

Prečítajte si aj: Potrat. Keď sa rozpadá sen o rodine

Okolo štvrtej zazvonil telefón. Volala kamoška.

„Počuj, tí naši sú takí diví, keď prší. Nemôžeme prísť?“

Nazrela som do spálne, kde bolo ticho. Deti si práve dokončili v šatníku bunker a skrývali sa pred plyšovým Olafom, ktorý bol vyhlásený za nepriateľa rodiny. Bavili sa dobre aj bez toho, aby mi po dome behali ďalší vrešťúni.

„Sorry, ale nie,“ vravím jej, „máme dnes deň zatvorených dverí.“

Recept na rodinnú pohodu

Podvečer muž vytiahol mrazené hranolky a tajnú zásobu zmrzky, aby naučil deti „recept na rodinnú pohodu“. Tak sme nazvali rýchlu a nie práve zdravú večeru, ktorú sme si robievali, kým sme nemali potomkov.

Tešili sme sa na ňu víkend čo víkend, keď sme vedeli, že muž nebude ráno vstávať do práce. Keďže sme šetrili každú korunu na kočík a výbavičku, nemohli sme si niekam len tak vyraziť.

Tak sme našli spôsob, ako ujsť pred všednými starosťami aspoň takto. S hranolkami, špagetami s kečupom a fľašou kofoly sme zaliezli do postele, vytiahli sme knižky a čítali. Muž o tureckých výpravách, ja Pýchu a predsudok a knižky o výchove.

Čítali sme do jednej rána a pomedzi strany sme plánovali zahraničné dovolenky, vlastný domov a to, akí super rodičia budeme.

Rodinnú pohodu neskôr vystriedali víkendy na kúpaliskách, v kútikoch a prvé pokusy na lyžiach. A dnes sme naspäť. Muž s tou istou knihu, ktorú pred šiestimi rokmi zavrel a už neotvoril, a ja s Pýchou a predsudkom, lebo tajne žeriem pána Darcyho.

Deti si dovliekli čítanie o kozliatkach a za pár minút rukami od kečupu a hranoliek zašpinili vankúše aj prikrývku. V ten večer sme boli zase chvíľu bezdetní, bezstarostní a zasnívaní. Dokonca aj s deťmi, ktoré nám zaspali pri nohách.

Prečítajte si aj: Jedna našla samu seba, druhá chaos a nezvládnuté deti. Keď sa z dievčaťa stane au-pair

Ničnerobenie vraj vyšlo z módy, ale my ho vyhlasujeme za retro a upršaného leta sa viac nebojíme. Víkend čo víkend, kým sa ostatné rodiny budú tlačiť v bazéne ako sardinky, my drtíme knižky a rodinnú pohodu.

Nevolajte, nepíšte. Máme deň zatvorených dverí. A na deti funguje perfektne, veď suseda sa ma v pondelok ráno opýtala:

„Neboli ste cez víkend doma? Také ticho u vás bolo…“