Pamätám si, ako sme sa vzali. Okrem neskutočnej radosti, že sme konečne spolu a nik tomu nemôže zabrániť, sme museli riešiť celkom prozaické problémy. Napríklad také, čo si zadovážime, ako budeme bývať, kam pôjdeme vo voľnom čase, ako dokončím moju výšku a iné drobnosti života.
Sever a juh
Rozdiely boli medzi nami fakt „pekné“. A sú také vlastne stále. Ty z rodiny, kde sa nespievalo ani omylom. Ja z takej, kde sa spievalo stále a vo forte, a to som bola práve ja tá, ktorá bola extrém v tom speve aj na verejnosti a hocikde bez obáv. Ja podkutá aj technicky medzi troma bratmi. Ty totálny intelektuál, ktorý sa praktické veci učil za pochodu. Ja laický etnograf a folklorista na entú, ty v podstate nič, okrem toho, že ti to nevadilo. Ty rozvážny, pokojný, hĺbavý, vnímavý… a ja presný opak, copatý šašo.
A teraz z toho urobiť niečo, čo bude celkom naše. Vrátane štedrovečerného menu, názoru na farby oblečenia, štýl bývania, typ auta a značku cestovín, ktoré budem variť zajtra na večeru. Ako dobre, že sme nikdy nemuseli riešiť interným workshopom názory na život, na výchovu, priateľov a na smerovanie dôležitých vecí. Napriek tomu ostalo toho požehnane, aby naša jednota bola úplná.
Ponorný mixér?
Vydolovať jednotu v manželstve nie je o jednej mise, nás dvoch a ponornom mixéri, ktorý z toho duo základu urobí nejakú homogénnu zmes. Asi by to nebolo veľmi chutné. Ani pekné.
Vydolovať jednotu pre nás stále znamená rozprávať sa. Poznávať sa. Pýtať sa. Pátrať. A znovu a znovu si potvrdzovať, či všetko platí, ako bolo alebo sa udialo niečo, čo ešte nebolo a bude, ako…
Niekedy je to ťažké. Hlavne v dňoch, kedy máme obaja pocit, že 24 hodín je málo na to, aby sme sa mohli spolu stretnúť a rozprávať o niečom inom, ako o tom, že úlohy sú už napísané, výtvarka zaplatená, v robote šialenstvo a Kubova puberta naberá grády.
Systém ponorného mixéra by v tomto okamihu z nás dvoch urobil niečo nejedlé. A tak treba ísť na to pomaly.
Naprv ty, potom ja, potom naraz
Jednota je o ťahaní toho nášho povrazu života. Potrebujeme byť pri ňom obaja presne takí, akí sme. Ty vieš, lebo sa splu rozprávame, že v tejto situácii som ja doma a tak v pohode ma pustíš, aby som zatiahla a ja viem, že ma zozadu istíš. Ale zas príde niečo iné. Alebo len nevládzem a ty, hoci za pokynov, pretože sa rozprávame, sa staviaš na moje miesto a preberáš ťah. A sú veci, kedy len na seba mrkneme a vieme – teraz! Záťah! Pretože sa … rozprávame, poznáme a vieme, ako na to.
Bez toho, aby sme sa poznali a poznávali ako staré topánky (aj tie treba denne pozrieť a nakrémovať), bez toho, aby sme rešpektovali ja tvoj pokoj a kvázi pomalosť, ty moju živelnosť a rýchlosť, by to nešlo. V každom okamihu je potrebné niečo iné. A potrebujeme sa dopĺňať, aby nám to všetko klapalo.
Posledné noci boli nádherné. Hoci sme padali únavou, potreba budovania jednoty nás nepustila spať. Hlboko po polnoci sme v kúpelni so zubnou kefkou medzi perami rozoberali všetko: stav našej stavby, Kubovu štvorku z dejepisu, vývoj situácie štátu, tvoje aj moje pocity, a smiali sa celí zapastovaní znovu a znovu nad pokladom spoločných tajomstiev, ktoré sme si vedno nazbierali za tie roky a na hláškach, ktorých význam presne poznáme len my dvaja. Žmurkali sme na seba a hoci sme tam stáli pekne v slušnosti oproti sebe, cítili sme spojenie, ktoré sa nedá len tak pokaziť.
Lebo ten náš povraz je ošúchaný na jednom mieste, z dvoch párov rúk.
(12 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...