Nožnice. Odstrihnúť a posunúť vzťahy.

Čakalo nás to hneď, ešte kúsok skôr, ako sme sa vzali. Nožnice. Síce len povedomé, virtuálne, ale také potrebné. Bez nich by nebolo možné, aby sme sa stali viac sami sebou a naozaj vniesli do vzťahu s názvom „my“ to podstatné, čo nás neudusí a nepripraví o silu rásť.

Odstrihnúť a posunúť vzťahy

Pamätám si, ako moja mama plakala ešte aj na prahu dverí, keď som sa definitívne pár týždňov po svadbe sťahovala k Tebe. Mali sme a máme pekný vzťah, ako dve baby medzi samými chlapmi.  Bolo mi smutno, ale rozhodnutie bolo jasné: prvé miesto medzi ľuďmi už nepatrí mojim rodičom, ale Tebe.

Pre Teba a nás to bolo ešte ťažšie: keďže naše prvé zázemie sme začali budovať u Tvojej mamy, ktorá už bola sama. Tam odstrihnúť, posunúť vzťah s ňou na správne miesto a zároveň žiť s ňou tak, aby sme sami nestratili bod, bola robota náročná aj pre Sizyfa. Nešlo to, nie z našej strany, bolo treba zmeniť miesto hniezdenia. Ani tak to nebolo jednoduché, nikdy to neprijala a tak to bolo až do času, kedy mama zmenila miesto bydliska zo zeme tam inde…

Veľmi som si cenila, ako si ustál svoje miesto – a dodnes viem/e/, že tento tvoj postoj, hoci tie dni boli pre nás oboch veľmi ťažké, dal doživotný tmel nášmu manželstvu. Ustál si nielen nás dvoch na prvom mieste, a potom aj nás všetkých, ako sme pribúdali, ale aj krásny vzťah so svojou mamou, ktorej si bol napriek tomu posunu v rebríčku hodnôt až za nás stále blízko ako dobrý syn. Až do posledného, nečakaného vydýchnutia… hoci nikdy nepovedala, ako jej to dobre padlo, že sme stáli pri nej, bolo to zjavné z jej očí a usmievavého mlčania.

A rovnako to bolo aj s našimi. Na oboch starorodičovských frontoch sme stále bojovali o to odstrihnutie – každý raz, čo sme tam boli. Ustáť našu výchovu, naše plány, naše predstavy o živote, o tom, čo je podstatné a nepodstatné od zákazu cumľa, prílišných sladkostí až po to, či budem či nebudem dorábať výšku na vysokej škole a či máme bývať na severe, juhu, strede, východe či západe, či v dome či v byte… To všetko boli zápasy o nás, o našu identitu. Občas bolo ticho z ich strany, ticho boľavé a niekedy aj urazené. Nožnice však boli potrebné. A sú stále. 

Odstrihávame ďalej. To, čo si o nás myslí môj brat, že by sme mali robiť a za čo nás považuje bez znalosti situácie. Do koša. To, ako je to z tvojej strany na tom jednom, čo aj na dve časti rozdelenom, pozemku. Z jednej strany stavba a príliš rušno na vkus druhej strany za mriežkou. Znovu strihať. Aj keď sú občas tie strihy oplakané. Strihať to, čo sa zdalo kamarátstvom a neprežilo čas a náročnosti situácie. Ale mnohé z vetiev, čo boli aj pristrihnuté, ostali, upevnili konáre a prekvitajú na našom strome dodnes dobrým priateľstvom. Sme za to vďační – lebo sa o ne môžeme oprieť, keď príliš fúka.

Strihať seba

Toto je ten horší proces. V strihaní seba nám bráni tá hrošia koža nášho „ja“. Každý deň sa rozhodnúť pre teba. Znovu. Skôr, než otvorím oči a vykročím z postele. Skôr, než poviem slovo, keď som namrzená. Skôr, než sa mi chce práve „baviť“ s mojimi hand made hrátkami či pracovať uprostred víkendu a ty máš chuť na chvíľku vidieť Cibulkovú hrať. Niekto práve teraz musí odstrihnúť kúsok seba: a tak som vzala benjamína  a čítali sme si. Kým ti neprešla chvíľka. A potom si nečakane strihol seba ty: vzdal si sa tretieho setu v priamom prenose z gauča a vzal si benjamína na prechádzku.  Smekám.

Strihať slová, na ktoré som bola zvyknutá z domu a bolia ťa. Strihať tvoju neobratnosť v domácich prácach a ísť vešať či skladať prádlo. S pokorou sa znovu pýtaš, či je to dobre, takto? Smekám… Viem, že to nie je tvoja parketa. Ale striháš tým svoje alibi v môj/náš prospech a boduješ viac, ako Cibulková dobrým esom.

Zvláštne, každý ten strih každého z nás bolí a predsa prináša (ovocinárstvo je fajn veda pre manželov) nové puky, nové kvety, nové ovocie, nové zosilnenie toho, čo je medzi nami a čo chceme, aby vydržalo celý život. Len treba strihať v správny čas, na správnom mieste, v správnom pomere. 

Nožnice sú pri svojej ostrosti tým najmilším a najpotrebnejším nástrojom pre nás dvoch. Uberať zo seba, aby sme my mohli rásť. Práve sa teším, ako sa vrátiš s benjamínom a budú vám obom žiariť oči. V skrini mám ukrytú čokoládu. Mala byť celkom moja. Dostala som. Ale.. Vieš?