Dívať sa späť

Poznáte scrabble? Fantastická hra! Pár písmeniek a čo sa dá všeličo vymyslieť! Občas to „bolí“ a slovká sa lepia pomaly, občas písmená sadnú a vznikajú čarokrásne kombinácie. Podstatné ale je, že vždy je potrebné sa dívať späť a držať sa základov slov, s ktorými sa začalo – lebo od nich sa celá hra ďalej odvíja.

Dôležité „čo bolo“

Nejako takto podobne je to aj vo vzťahu: aj keď často máme pocit, že „hra“ nášho manželstva je podstatne náročnejšia a dlhšie trvajúca partia ako ono scrabble. A čo je horšie, často sa zabúdame pozerať späť, ako sme začali – a cítiť to. Ťahy nesedia, slová naživo vyslovené či len potichu myslené alebo celkom nedomyslené zraňujú, hra padá.

Práve preto, že zabúdame, kde a čím sme začali, kedy a ako sa do našej pamäte vryli okamihy, ktoré majú byť ako nosné písmená našej vzťahovej hry. Návraty sú aj tu dôležité – a čo je dôležité, ony dokážu viac, ako si vieme často unavení, znechutení či demotivovaní – možno len na chvíľu, ktorá nám od toho druhého nesadla – predstaviť.

Na prvý pohľad…?

Tak, ako to vlastne u nás/vás začalo? Na prvý pohľad? Aké dôležité je vrátiť sa a vracať pravidelne k tomu, čo sme zažili spoločne ako silné okamihy. Pamätáme sa ešte?

Kedy som si prvý raz uvedomila, že tento muž/chalan má pre mňa v sebe viac, ako ktokoľvek iný a je to viac ako o feromónoch? A čo takto znovu si povedať, ako som si ťa všimol? Vrátiť sa do situácií, ktoré sme zažili spolu trápne – vtipné –nepredvídateľné : a poznačili náš vzťah spevnením?

Prvá pusa… kde to bolo? Všetky naše bláznivé rande a všetky tajné slová, ktoré sme si povedali… A vieš, kedy sme sa rozhodli, že sa vezmeme? A ako som ti zakázala pýtať ma o ruku, lebo som nechcela byť invalid? Náš deň „d“ a tá obrovská masa ľudí, ktorí sa s nami tešili! A potom prvé týždne, ako sme sa zživali… a vieš, čo bolo pre nás ťažké…a predsa si stál pri mne.

A potom: prvé čakanie neuveriteľných deväť mesiacov… ako sme sa nevedeli dočkať! Pamätáš, ako si držal na ruke prvorodeného? A keď…

Návraty

Terapia návratov je potrebná: úžasné je, keď na to máme priestor obaja. Pri sviečke, večer v náručí, cestou autom do práce alebo len tak, na prechádzke, keď nám to brnkne o nos.

Ešte viac je to potrebné, keď máme pocit, že sme sa minuli s porozumením. Keď to práve bolí. Keď sa nám zdá byť ten náš život zaprášený. Aj nad šálkou rannej kávy či pri holení a pozeraní do zrkadla, a aj každý sám si znovu pripomínať práve to, čo sme zažili a zažívame len my dvaja.

Naše okamihy a chvíle nám nevezme nik. Ani tie nádherné, ani tie ťažké, ktoré sme preskákali práve preto, že sme na to boli dvaja – a až s odstupom času sme si uvedomili, koľko dobrého nám to do vzťahu prinieslo.

Všetko to naše prežité je ako pevná poistka vzťahu, na ktorej znovu môžeme začínať stavať a hrať ďalej tú nádhernú hru lásky – až do konca. Práve cez tieto návraty môžeme pocítiť silnú istotu, že ideme dobre a s dobrým človekom vedľa seba, že búrka, ktorú zažívame, prehrmí a nádej, plynúca z prežitého, vytrvá. Lebo viem, s kým som tu a kto to je.

Ak sme to ešte nestihli, tak teraz je práve na to čas… a zajtra znovu: oprášiť prvé kocky, skontrolovať prvé písmená a …