Anna Franková – dievča zo zadného traktu

Nestihla vyrásť na ženu a za svoj krátky život nestihla byť ani známou, ani slávnou. Naopak, posledné dva roky bola 15 ročná dievčina nútená prežiť ukrytá pred svetom.

Ukrytá v strachu a obavách o seba a svojich najbližších, no s neoblomnou nádejou v ľudské dobro. Ukrytá v tichu a  mlčanlivosti, no predsa ju roky po jej smrti počuť po celej zemi. Reč je o mladej Židovke, ktorá sa stala obeťou holokaustu. O výnimočnej žene Anne Frankovej.

Detstvo v Nemecku

Annelies Marie sa narodila 12. júna 1929 vo Frankfurte nad Mohanom. Jej rodičia boli nemeckí Židia a rodina tu žila svoj bežný život. Otec Otto Frank (ktorý bol v prvej svetovej vojne poručíkom nemeckej armády) pracoval ako bankový úradník, mama Edith Holländerová – Franková bola ženou v domácnosti. Útle detstvo prežila Anna práve tu, spolu so svojou o tri roky staršou sestrou Margot.

Nástupom Hitlera k moci sa však situácia v krajine aj v rodine zmenila. Po zverejnení rasových zákonov v roku 1933 si Frankovci uvedomili svoje ohrozenie a rozhodli sa pre odchod do Holandska, ktoré bolo v tom čase neutrálne. Anna mala vtedy 5 rokov.

Nový život v Amsterdame

Otto Frank sa do Holandska presťahoval ešte v lete, ako prvý, aby tu pripravil zázemie pre celú rodinu. V Amsterdame založil firmu, v ktorej sa stal riaditeľom. Jeho manželka spolu s oboma dcérami bývali dočasne u starej mamy v Aachene, ale v priebehu polroka sa postupne všetky tri presťahovali za ním, aby tu začali spoločne žiť nový život. V Amsterdame začala 6 ročná Anna chodiť do školy Montessori.

Pocit bezpečia sa však stratil, keď v máji 1940 Nemecko obsadilo Holandsko. Židia potom už ani tu nesmeli vlastniť podniky. Frank preto prepísal vedenie firmy na svojich dvoch zamestnancov Kuglera a Kleimana. Židovské deti nesmeli navštevovať bežné školy, Margot s Annou museli prestúpiť na židovské gymnázium. A všetci Židia museli aj tu nosiť žltú hviezdu.

Útek do ticha

Hrozivá atmosféra v krajine primäla prezieravých Frankovcov k myšlienke vybudovať úkryt v zadnom trakte domu, kde sídlila ich firma. A tak, keď 5. júla 1942 dostala Margot predvolanie do „pracovného tábora“ v Nemecku, rozhodli sa konať. Deň na to, 6. júla zinscenovala rodina útek do Švajčiarska tak, aby tejto fáme uverili aj ich najbližší. Nechali po sebe rozhádzaný byt a list na rozlúčku. V skutočnosti sa však rodičia s dvoma dcérami presťahovali len o kúsok ďalej, do tajného úkrytu v otcovej firme.

Týždeň na to k nim pribudla rodina Pelsovcov – Hermann, Augusta a ich šestnásťročný syn Peter. A v novembri prijali do úkrytu ešte zubára Fritza Pfeffera. Všetci ôsmi boli nemeckí Židia, ktorí sa v Holandsku chceli skryť pred nacistami. Všetci títo ôsmi sa stali na dlhý čas obyvateľmi jedného bytu, štyroch izieb zadného traktu, zavretí za tajnými dverami otočnej knižnice. 

V zadnom trakte

Za jeho stenami bežal život ďalej. Cez okná bolo počuť zvuky ulice, počas dňa doliehal spoza tajných dverí ruch pracovnej prevádzky. V zadnom trakte však muselo byť ticho. Obyvatelia skrýše nesmeli vychádzať von, svietiť, ani vetrať, nesmeli sa pozerať z okna. 

Všetku hygienu museli stihnúť skoro ráno, pred otvorením podniku, aby ich neprezradil zvuk vodovodného kohútika. V tichosti si museli pripraviť jedlo, dať do poriadku svoje veci. Nikto si nesmel všimnúť, že v tých priestoroch niekto je.

Pomoc priateľov

O úkryte malo vedieť len zopár ľudí zvonka. Boli to zamestnanci a rodinní priatelia Otta Franka. Victor Kugler a Johannes Kleiman, s ktorými sa Frank dohodol o vedení svojho podniku, mu pomáhali zariadiť byt v zadnom trakte, aby v ňom rodina mohla prežiť. Starali sa o chod firmy, ale aj o bezpečnosť ukrývaných. Nemohli sa prerieknuť ani pred zamestnancami, ani pred obchodnými partnermi a tajili to aj pred svojimi rodinami.

Ďalšími dvoma pomocníkmi podstupujúcimi veľké riziko boli ženy. Frankova sekretárka Miep Giesová a pisárka Bep Voskuijlová mali na starosti nákupy, zásobovali ich potravinami a oblečením. Aby sa mladí mohli vzdelávať, na svoje meno zabezpečili všetkým trom diaľkové kurzy tesnopisu a cudzích jazykov. Otec Bep Voskuijlovej pracoval vo firme ako skladník a práve on vyrobil otočnú knižnicu, ktorá mala maskovať vstup do úkrytu.

Spojenie so svetom

Týchto pár pomocníkov zabezpečovalo Frankovcom a ich priateľom fyzické prežitie. Ale nielen to. Boli pre nich jediným kontaktom s vonkajším svetom. Od nich sa dozvedali, ako sa vyvíja vojna aj celková politická situácia. Nosili im časopisy a noviny, aby mohli sledovať správy. V úkryte mali aj rádio, na ktorom sa im občas takisto podarilo zachytiť dôležité informácie. Anna rada čítala, a tak Miep pre všetkých pravidelne požičiavala knihy z knižnice.

Darček k narodeninám

Anna oslávila 12. júna 1942 svoje trináste narodeniny. Dostala viac darčekov, no jeden ju obzvlášť potešil. Bol to denník. Na jeho prvú stránku hneď napísala: „Dúfam, že sa ti budem môcť so všetkým zveriť tak, ako som sa ešte nikdy nikomu nemohla, a že mi budeš veľkou oporou.“ Bolo to pár dní pre tým, ako sa za ňou a jej rodinou zavreli dvere úkrytu. Tam postupne zapĺňala stránku po stránke akoby sa zverovala najlepšej priateľke.

„Nemyslím na všetku tu biedu, ale na krásu, ktorá pretrvá“

Spočiatku bola Anna rada, že má okolo seba viac ľudí, inokedy jej prekážalo, že sa musí s toľkými deliť o osobný priestor. V denníku zachytávala dni, kedy vládla v byte dobrá nálada, rovnako však ťažobu, ktorá na všetkých doliehala. Popisovala v ňom jednotvárne dni v úkryte, zaznamenávala udalosti, ktoré sa okolo nej diali, vypäté situácie, správy zvonka. Denníku zverovala všetky svoje city, sny a túžby, ktoré sprevádzali jej dospievanie.

Písala o svojich hádkach s mamou, o rastúcej láske k Petrovi, o clivote, keď načúvala padajúcemu dažďu. Písala o nervozite a konfliktoch medzi jednotlivými členmi tejto tajnej domácnosti. Písala o pocite skľúčenosti, o nestávajúcom strachu, že ich v úkryte nájdu. Aj o bolesti, ktorú cítila, keď sa dozvedala o smutných osudoch iných Židov z mesta. Písala o nádeji, že tá hrôza sa raz skončí a o odhodlaní čeliť tomu všetkému.

Prázdna strana

Najstrašnejším momentom v celom denníku je však prázdna strana, za ktorou už nie je nič. Posledné myšlienky dala Anna na papier 1. augusta 1944. Tri dni na to, 4. augusta vtrhla do budovy polícia, ktorá zrejme dostala hlásenie o ukrývaní židov. Pri prehliadke našli aj vstup do zadného traktu a všetkých  jeho vydesených obyvateľov odvliekli. Spolu s nimi zatkli aj Kleimana a Kuglera, ktorí im boli počas ukrývania nápomocní.

So svojou rodinou a známymi žila Anna v uzavretom priestore tajnej skrýše vyše dvoch rokov. 760 dní trval jej strach, bezmocnosť, ale aj nádej. Tá zostala nenaplnená. Úkryt bol odhalený.

Smutný koniec

Po zatknutí boli rodiny Frankovcov, Pelsovcov aj lekár Pfeffer deportovaní do holandského zberného tábora vo Westerborku a odtiaľ putovali do Auschwitzu – Birkenau. Tam sa Anna so svojimi rodičmi videla naposledy. So sestrou Margot bola deportovaná do koncentračného tábora v nemeckom Bergen-Belsene.

Strašná vyčerpanosť, vyhladovanie a epidémia brušného týfusu boli pre 15 ročnú Annu a 18 ročnú Margot smrteľné. Obe tam zomreli koncom februára 1945. Bergen-belsenský tábor bol oslobodený v apríli 1945 a tisíce mŕtvych tiel bolo pochovaných do veľkých jám masových hrobov.

Po vojne  

Podobne tragický koniec stihol aj ich mamu Edith, celú rodinu Pelsovcov a Fritza Pfeffera. Jediný, kto nacistický teror prežil, bol otec Otto Frank. Vrátil sa do Amstredamu, kde našiel zázemie v rodine Miel Giesovej. Ona mu odovzdala Annin denník. Miep sa totiž po násilnom odvlečení Frankovcov vrátila do zadného traktu a tam našla Annine zápisky. Nečítala ich, pokladala ich za jej tajomstvo, ale denník schovala, aby ho raz mladej žene mohla vrátiť. To sa jej žiaľ nepodarilo.

Otec však v denníku objavil dcérinu túžbu stať sa spisovateľkou alebo novinárkou. Keď sa Anna ešte v úkryte dozvedela o výzve, aby si ľudia uchovali svoje listy a denníky pre historické účely, sama svoje záznamy začala prepisovať do literárnej podoby, aby ich raz, po skončení vojny, mohla publikovať. Do zošita sa jej takto podarilo prepísať podstatnú časť denníka.

Posolstvo

Dcérine prianie vydať knihu chcel otec naplniť. A nielen to. Jej výpovede chcel využiť ako posolstvo mieru. Denník Anny Frankovej sa mu v knižnej podobe podarilo vydať už v roku 1947. Newyorské divadlo v roku 1954 tento príbeh zinscenovalo. Jej osud sa na divadelných doskách objavil veľakrát, rovnako tak bol niekoľkokrát sfilmovaný.

Kniha bola preložená do 70 jazykov a v niektorých krajinách je dnes dokonca povinným čítaním na školách. Originály textov sú archivované v holandskom Štátnom inštitúte. Zadný trakt domu v centre Amsterdamu, kde sa Frankovci dva roky ukrývali pred nacistami, je dnes múzeom. Upravený je do podoby, v akej ho užívali počas vojny. Dom Anny Frankovej na ulici Prinsengracht č. 263 v centre Amsterdamu navštívi ročne milión ľudí.