Vojna je strašná

Decká sú vonku, syn behá s partiou rovesníkov. Krčia sa k zemi, bakule opreté o plecia majú pripravené k „streľbe“ a vykrikujú: „hore ruky, hore ruky, vzdajte sa!“ Neznášam tieto militantné hry, neznášam tieto zákopové pokriky. Bytostne ich neznášam.

Unsplash

Deň prešiel, ukladáme sa do postele. Je tma, sedíme v detskej a ešte sa rozprávame. Pri večernej modlitbe zrazu z úst nášho bojovníka počujem vetu:

„Pane Bože, prosíme Ťa, nech nikdy nie je vojna.“

Kiežby. Vravím si a myslím pri tom na tých, ktorí ju nikdy nechceli a predsa sa stali súčasťou jej besného víru.

Na tých, ktorí boli zverbovaní a nasadení v prvej línii vystavili svoj život streľbe nepriateľa. Na tých, ktorí v zelených mundúroch skončili svoj život zaborení tvárou do blata. Na tých, ktorí dokonali v bolestiach pod šiatrom poľnej nemocnice.

Všetci ďaleko od svojich blízkych. Po niektorých ostali doma nezaopatrené deti, po iných plačúce mamy, po niektorých len zožltnutá fotografia za sklom kredenca.

Myslím aj na tých, ktorí ju prežili. Na chlapov, ktorí sa vracali domov a dokaličených ich často nespoznali ani ich najbližší.

Myslím na ženy, ktoré sa nikdy nedozvedeli, kde je hrob ich muža alebo syna. Na deti, ktoré vyrastali bez otca.

Myslím na všetkých tých, ktorí trávili dni a noci poschovávaní v tmavých pivniciach a zavšivavených bunkroch. Na celé rodiny, ktoré sa učili žiť odznova, lebo namiesto domu, ktorý kedysi mali, im ostali len ruiny plné popola.

Po vojne ostáva spúšť

Po vojne ostáva spúšť. Na majetku, na ľudských životoch, ale aj na ľudských charakteroch. Zmätok v krajine a zmätok v ľudských dušiach. Človek, ktorý verí v dobro zrazu počúvne príkaz na paľbu do tých druhých.

Žena, ktorej sa po rokoch vracia nezvestný muž je už vydatá za iného. Rodina, ktorej sa všetci v dedine vyhýbajú, lebo si u nej peleší štáb nepriateľskej armády, potajme na povale ukrýva utečencov, ktorých práve hľadajú. A sused zatiaľ zaprie aj tých svojich, aby zachránil seba.

Vojna láme charaktery ľudí. Kto je v nej víťaz a kto porazený?

V spomienkach

Spomínam si na čiernobiele filmy, ktorými nás telka kŕmila vždy, pri každom výročí. Nerozumela som im, boli také ponuré.

Teraz už na ne pozerám inou optikou, hoci stále nechápem, prečo sa dialo to, čo opisujú.

Pamätám si aj na školské besedy s vyslúženými dôstojníkmi, hrdinskými partizánmi a frontovými veteránmi. Pri ich svedectvách sme sa často uškŕňali, mali sme čerstvých -násť, a tvárili sme sa, že sa nás to netýka. Neuvedomujúc si, že oni v čase vojny neboli oveľa starší ako my, keď nám o nej rozprávali.

A spomínam si aj na rozprávanie mojich starých rodičov, keď mi ukazovali práve tie zažltnuté fotky za sklom kredenca.