Ja som ho neprestala ľúbiť, on mňa áno.

Nič nebolo dosť dobré

Nič, čo som urobila, povedala, myslela, nebolo dosť dobré na to, aby som ulahodila manželovi. Čím viac som sa snažila, tým to bolo horšie. Možno by sme sa aj boli dohodli, keby do nášho vzťahu nevstupovala manželova matka, ktorá si na nás kompenzovala vlastné manželské problémy.

Možno závidela tú trochu pozornosti, ktorú mi muž kedysi venoval a toľko vŕtala a presviedčala, že sa nestarám, že sa neobetujem, že si nezaslúžim, až sa jej to podarilo. A to tým viac, čím lepšie som si začala uvedomovať, čo sa zo mňa stalo.

Náš vzťah sa celkom zrútil keď.....

Náš vzťah sa celkom zrútil, keď som pochopila, že môžem žiť aj lepšie, dôstojnejšie. Našla som si prácu, začala som sa starať aj o seba, nie len o deti a domácnosť a začala som mužovi hovoriť, s čím nesúhlasím a čo by som si predstavovala inak.

Môj nesúhlas neostal bez odozvy. Razom sa zo mňa stala beštia, ktorá nehľadí na nič iné, len sama na seba a s ktorou sa vlastne nedá manželsky žiť.

Odišiel bez slova - k matke

A tak si jedného dňa manžel zbalil pár vecí a bez jediného slova odišiel - k matke. Ako sa neozval mne, tak sa neozval ani deťom, hoci majú vlastný mobil. Až po pár dňoch mi prišla sms, kde stroho oznámil, že nebude mať príjem, preto nič nekúpi, snáď len zaplatí byt.

Neskôr začal brávať syna na krúžok, ako ho brával aj kedysi. Deťom sa vyhovára na množstvo práce - už aspoň nevysvetľuje, že ich matka je taká otrasná, odporná a protivná, že sa s ňou nedá žiť (kým sme spolu žili, robil to celkom pravidelne, až som tomu takmer uverila).

Deti za ním po večeroch plačú

Vtedy mi je naozaj ťažko, lebo ja som presvedčená, že k sebe nemáme tak ďaleko, aby sme spolu nevedeli po dobrom vychádzať. No keď si uvedomím ten pokoj a domácu pohodu, nie je mi až tak smutno z toho, že ma opustil muž, ktorého som si vybrala za životného partnera, s ktorým som založila rodinu a s ktorým som chcela vychovávať deti.

"Dobré ráničko, mamička!"

Je úžasné ráno vstať a nepočúvať pritom, že buntoším, vyrušujem, pútam na seba pozornosť. Je úžasné ísť na WC a nepočúvať, že tam idem naschvál. Je úžasné počuť aj v nedeľu skoro ráno úprimné hlásky našich detí, ako mi do rozospatej tváre donemoty opakujú: "Dobré ráničko, mamička!" až kým neotvorím oči a nezačnem sa s nimi hrať (aj keď ako mátoha v driemotách).

Je úžasné smiať sa so svojimi deťmi od srdca nahlas na hocijakej drobnej somarine, ktorá ani nestojí za reč. Je úžasné po rokoch "útlaku" opäť cítiť slobodu a voľnosť v rozhodovaní. Nemusím sa báť, ako zareaguje manžel, čo na to povie a či sa zase neurazí a nenahnevá.

Nemusím sa dívať na to, ako on oddychuje, kým ja kmitám okolo detí a domácnosti. Nemusím sa cítiť ponížene pri pýtaní peňazí na základné hygienické potreby a vysvetľovaní, že ich naozaj potrebujeme. Je mi za ním smutno, je mi ľúto, že mi neopätuje lásku, no som rada, že je preč - opäť som našla sama seba a viem sa tešiť (nie utešovať sa) z drobností okolo seba.

Že raz príde domov bez klopania a všetko bude zas pekné ...

Už podal návrh na rozvod, no kým to nie je definitívne, asi klamem sama seba, že raz príde domov, vojde bez klopania dnu a všetko bude zas také pekné a dobré ako na začiatku, keď sme sa obaja ľúbili a tešili sme sa na naše deti.