ŽenaRozhovor s osobnosťou

Som nedokonalý, moje dieťa je nedokonalé, ale to neznamená, že som zlý rodič

 Kristína Kováčiková   20.05.2019   0

S doktorkou Katarínou Winterovou, sociálnou pedagogičkou, sme sa rozprávali o súčasnom rodičovstve.

Dnes sa v oveľa väčšej miere ako kedysi pripravujeme na to, že budeme rodičmi. Tvrdí, že manuály si čítame všetci, lebo nechceme zlyhať. Zároveň ako keby sme strácali rodičovskú intuíciu a cieľ našej výchovy.

Ako sa mení úloha mamy a otca v prvých rokoch života, čo potrebujú počuť od otca chlapci a čo dievčatá, aj o tom, prečo chceme, aby bolo rodičovstvo ľahké.

PaedDr. Katarína Winterová vystúpi na konferencii AKÝ OTEC, TAKÝ SYN, ktorá sa uskutoční 15. júna v Bratislave s prednáškou Zmenil sa svet alebo hodnoty? 

 

Niektorí rodičia idú na predpôrodnú prípravu, kde ich naučia, ako predýchať kontrakcie, ako rozbehnúť dojčenie, ale prídu domov z pôrodnice a aj tak sú prefackaní realitou. Mali by sme sa pripravovať na výchovu detí?

Človek, keď očakáva niečo radostné, čo príchod dieťaťa určite je, má chuť sa na to dopredu pripraviť. Máme to prirodzene v sebe. Chceme byť dobrí rodičia, chceme, aby naše dieťa bolo dobré, túžime po takej pohode.

Preto si zoberieme do rúk množstvo kníh, z ktorých si niečo vyberieme, niečo nie a potom, keď sa dieťatko narodí, tak očakávania, ktoré sme mali aj vďaka všetkým informáciám, sú iné. Aj nadšenie, že sa staneme rodičmi, trocha spľasne, lebo si uvedomíme, že nie všetko, čo sme si načítali, platí a nie všetky naše predstavy sa splnia.

Je fajn si študovať dopredu veci, snažiť sa byť pripravený, ale zároveň neschádzať z realistickej cesty, nedávať si ružové okuliare a prílišné očakávanie od seba samých ako rodičov - aké to bude, skôr mať triezvy nadhľad, že nemusí byť všetko tak, ako sme si načítali. A to je jedna z najťažších vecí.

Prečo sa uchyľujeme k manuálom a inštinkty dávame bokom, načo ich vlastne potrebujeme?

Manuály si čítame všetci, lebo nechceme zlyhať. Chceme mať aj sami pred sebou ospravedlnenie, že pripravil som sa najlepšie, ako som mohol. Určite je tam aj tá láska, že chcem byť dokonalým rodičom, nechcem dieťaťu pohoršiť štartovaciu čiaru na začiatku života, ale chcem urobiť všetko pre to, aby dieťa rástlo podľa mojich predstáv a ideálov. Nechcem pochybiť ako rodič.

Keďže rodičmi sa stávame v istom momente prvýkrát a nemáme dovtedy rodičovskú skúsenosť, môžeme stavať na skúsenosti našich rodičov, ale dnešná doba nám to celkom neumožňuje, lebo mladé rodiny sú odsťahované od svojich rodičov, viacgeneračné domy prakticky neexistujú a noví rodičia nemajú priamy stret so skúsenosťou rodičovstva, tak si informácie načítavajú.

Mnohokrát, práve preto, že sme odtrhnutí od rodičov, si načítavame manuály, ktoré sú úplne iné, ako to, čo nám vštepovali. Prečo si myslíme, že to budeme robiť lepšie ako oni?

Keď si predstavíme naše detstvo a dospievanie, vidíme nielen lásku a obetu našich rodičov, ale aj istú formu zranenia - či už to bola príliš prísna výchova alebo málo pochopenia od rodičov... Nedá sa očakávať vždy stopercentná reakcia, čo je prirodzené, lebo všetci sme len ľudia, aj rodičia majú právo „zlyhávať“ voči svojim deťom.

Ak majú napríklad rodičia tri, štyri deti a pocit, že je to na nich veľa, že to nezvládajú a rozhodnú sa, že ich budú vychovávať rovnako a nepristupujú k nim individuálne, nemusí to každému dieťaťu vyhovovať. Jedno dieťa možno potrebuje prísnejšiu výchovu, iné milší prístup, lebo je citlivé, ale rodičia mu to nie sú schopní dať, nedokážu naplniť jeho potrebu.

Jednému dieťaťu to neuškodí, ale druhé dieťa môže mať pocit, že v istých momentoch potrebovalo viac pochopenia, viac lásky, menej prísnosti. Toto je to zranenie, ktoré si prenesie do dospelosti a potom má v sebe otázku, čo ako rodič urobím inak.

Nastávajú tam dva momenty. Buď sa správa úplne odlišne ako jeho rodičia, snaží sa robiť všetko opačne ako oni alebo sa naopak stáva kópiou vlastných rodičov. Je ťažké nájsť zdravý stred alebo sám seba, svoj štýl rodičovstva, tým, že do toho vstupuje aj partner, ktorý mal tiež nejakú výchovu a bol ovplyvňovaný inými faktormi.

 

Máme zmätok, keď sa snažíme robiť nové veci, ale bije sa v nás to, čo sme počúvali od rodičov a potom príde frustrácia, že to nové aj tak nefunguje. Prečo sme ako rodičia takí neistí?

Tých informácií je tak veľa, že v istom momente sa nevieme rozhodnúť. Rodičovstvo nie je vždy ľahké, ale snažíme sa, aby bolo ľahké. Všetky tie návody a spôsoby, ktoré by sme mali aplikovať vo výchove, nám hovoria, že ak toto spravíš, tvoje rodičovstvo sa stane ľahkým, tvoj problém vo výchove zmizne, lebo toto ti ho vyrieši.

Ale v skutočnosti to tak nefunguje. Informácie je treba selektovať. A podľa čoho si ich vyberáme? Podľa našej nálady? Alebo podľa hodnôt, ktoré chceme vo výchove? Či podľa nášho manžela, rodičov? Ako keby sme strácali rodičovskú intuíciu a cieľ našej výchovy.

Majú dnešní rodičia cieľ výchovy? Keď sú deti malé, riešime otázky ako kojenie alebo nosenie, myslíme na to, čo je tu a teraz. Sme schopní myslieť na to, k čomu vedieme deti?

Niektorí rodičia presne vedia, aký je ich dlhodobý cieľ vo výchove, presne vedia, akého človeka chcú vychovať. Niektorí to možno netušia, ale vedia to tiež a dopracúvavajú sa k tomu malými krôčikmi vo výchove.

Tieto krôčiky začínajú od narodenia dieťaťa - kojením, bezprostrednou blízkosťou matky a dieťaťa. Matka to robí z nejakého dôvodu - a to, aby bolo dieťa spokojné. Aby vyrastalo ako šťastné dieťa a neskôr, keď nastúpi do škôlky a do školy, keď sa začne osamostatňovať, aby si dokázalo vytvárať hodnotné vzťahy.

Možno si to ona nevie takto pomenovať, prečítala si to alebo niekto hovoril, že toto je vzťahová väzba, ktorá sa najviac vytvára počas prvých troch rokov života, ktoré sú kľúčové. Preto robila všetko pre to, aby malo dieťa nasýtené emočné aj biologické potreby, aby si potom neskôr, keď prekročí prah domu a ide do škôlky, vedelo nadviazať vzťahy s učiteľkami a s rovesníkmi. Cieľ je, aby bolo dieťa spokojné, aby sa vedelo zorientovať vo vzťahoch a vytvárať ich.

Sú to malé krôčiky, ktoré možno nevidíme, ale smerujeme k niečomu. Už len na príklade, keď nám dieťa klame. Trojročnému povieme, že sme na to prišli a že sa to robiť nemá. Ak nám zaklame päťročné dieťa, vysvetlíme mu, že nevadí, že si niečo spravil, ale hlavne mi neklam, ak budem vedieť pravdu, vyriešim to.

Hovoríme to rovnako, keď má dieťa osem, desať, pätnásť rokov. Cieľom je, aby bolo dieťa čestné. To je hodnota, ku ktorej ho vedieme, aj keď ju nemáme explicitne pomenovanú.

Keď sa prízvukuje, že prvé tri roky života sú kľúčové, mení sa po tomto intenzívnom období, ktoré strávi matka s dieťaťom, jej rola?

Rola matky sa mení, aj nemení. Mení sa v tom, že sa menia potreby dieťaťa a matka na to reaguje a nemení sa v tom, že matka dáva nielen vzor v hodnotách a prežívaní, ale dáva základ lásky a vzťahov, a to sa nedá ani urýchliť, ani oklamať. Je to niečo, čo dieťa bude potrebovať celý život, aj keď to tak nemusí vyzerať. Dieťa potrebuje blízkosť matky.

Matka je akoby stredobodom vesmíru pre dieťa, zvlášť do určitého veku. Čo je ale úloha otca a mení sa jeho rola s vekom dieťaťa?

Niekedy, ako keby sme očakávali, že matka je pre dieťa dôležitá do 3 rokov a otec do toho vstupuje až niekedy potom. Zrazu príde na scénu a budú mať spolu vzťah? To je taká predstava.

Ale už malé bábätko presne reaguje na hlas otca, vie, keď príde domov a spozná ho, aj keď je vo vedľajšej miestnosti. Deti naozaj veľmi citlivo od narodenia reagujú na otca aj mamu.

Výhoda vzťahu s mamou, ktorá dieťa nosila pod svojim srdcom, je tá, že zároveň naplňuje jeho biologické potreby a teda, je od nej závislé a sú spolu prakticky stále. Určite by sa nemala podceňovať rola otca - deti si pamätajú a uchovávajú si spomienky, aj keď ich nevedia verbalizovať. Deti, aj tie maličké, potrebujú blízkosť a prítomnosť otca v rodine, vo svojich životoch.  

Takže by sme sa nemali tváriť, že otec v rámci výchovy naskakuje do rozbehnutého vlaku, ale je prítomný od začiatku?

Otec by mal byť prítomný od začiatku, aj keď je to nastavené tak, že musí chodiť do práce a žena je doma s dieťaťom, stará sa o neho, buduje si s ním vzťah, lebo má na to čas. No netreba otca vylučovať, lebo to sú pre dieťa kľúčové momenty.

Samozrejme, že dieťa do troch rokov sa potrebuje úplne nasýtiť matky, jej blízkosti a lásky, ale rovnako si potrebuje budovať vzťah s otcom. Je pravda, že po troch rokoch sa začína syn viac akoby odlupovať od matky a všímať si viac otca - od toho, čo má oblečené, začne rozmýšľať, kam asi ide do práce, čo sa deje, snaží sa ho viac napodobňovať. Aby toto mohlo dieťa robiť, potrebuje ho poznať a mať s ním vzťah od narodenia. Túto svoju potrebu len začne oveľa viac preukazovať navonok po troch rokoch.

Pre chlapca je obdobie od troch do piatich rokov kľúčové, začína prejavovať svoju chlapčenskosť. Už to nie je bábätko, ale potrebuje mužský vzor, potrebuje sa stotožniť, potrebuje vidieť mužský svet, vzťahy, „nebezpečenstvo,“ ktoré mu vie poskytnúť iba otec.

 

Ak chlapci v tomto zlomovom veku objavujú chlapčenskosť, ako to majú dievčatá? A čo ich vzťah k otcovi?

Dievčatá sa veľmi ľahko identifikujú s rolou svojej matky. Často sa hrajú na princezné a sú veľmi citlivé na to, ako sa otec správa k ich matke, vnímajú to tak, že by k nej mal byť milý, potom aj ony cítia pohodu a získavajú istotu v tom, že ich otec miluje.

Ak sa otec slušne správa k matke, odnášajú si z toho poznanie, že takto to má byť. Na základe toho si vytvárajú sebahodnotu, aj identitu, potvrdzujú si svoju krehkosť a hodnotu.  

Takže dievčatá ako keby od malička riešili vzťahy. Ale toto pre chlapcov zrejme až tak neplatí.

Dievčatá sú veľmi vzťahové. Potrebujú od otca lásku, nie mať ho ako vzor na stotožnenie sa s odvahou, zvládania problémov, týmto sú skôr v istom momente fascinované. Nepotrebujú s otcom súperiť. Chlapci majú väčšie tendencie sa porovnávať, mať rôzne súboje, preteky, kto bude prvý, kto bude posledný.

Toto majú dievčatá v oveľa menšej miere. Veľmi citlivo vnímajú hodnotenia od otca. Túžia po pochvale, preto chodia za otcom, či sa mu páči ich nová sukňa alebo či si všimol ich novú čelenku. To sú také maličké kúsky v ich živote, kedy nanovo prežívajú pozornosť otca. Je to pritom banalita, ale dáva to komplexnosť vnímania seba samej a svojej hodnoty, že som hodná pozornosti a lásky od svojho otca. Toto potrebujú mať dievčatá od otca nasýtené.

Chlapci asi neprídu za otcom, že majú nové tričko. Čo potrebujú počuť od otca?

„To zvládneš.“ V zmysle nevadí, že si spadol, že si bol posledný. Poď, postav sa, ideme ďalej. Nepotrebujú vety ako „toto bolo nespravodlivé, niekto ťa predbehol, lebo podvádzal.“ Život je taký, pouč sa a choď ďalej. To zvládneš.

Toto je pre mňa osobne veľmi ťažké, keďže vychovávam chlapcov sama, lebo zo svojej prirodzenosti im niekedy hovorím úplný opak. Som schopná im toto dať? To, čo by im povedal otec?

Je ťažké, keď matka nahrádza otca. Núti nás to do dvojakých reakcií. Ale aj keď mama nie vždy dokáže povedať „kašli na to, zdvihni sa, choď ďalej, nevadí, že si spadol,“ treba deti povzbudzovať spôsobom, že život nie je vždy iba ľahký.

„Nevadí, urob, čo môžeš, to, že si to teraz nedokázal, neznamená, že to nikdy nedokážeš.“ Toto vie povedať aj matka, aj otec. Nemali by sme deti tlačiť do polohy, že svet je nespravodlivý, ty za to nemôžeš, ani do roviny musíš byť prvý, musíš byť najlepší. Dieťaťu treba nechať priestor na to, aby robilo aj chyby a povedať mu nevzdávaj sa, aj zajtra je deň.

Priznám sa, že okrem toho, že riešim, čo by som deťom mala povedať, riešim aj to, čo by mi nemali povedať ony. Možno preto, že tam chýba otec, ktorý by im dohovoril, takto sa s mamou rozprávať nebudeš.

Rodič nastavuje hranice. Nebáť sa povedať deťom, že je nesprávne a neslušné niekomu nadávať, rozprávať sa s niekým neúctivo, ani vo svete dospelých to tak nefunguje, ani v škole to tak nefunguje. K nim sa tak nikto nespráva, prečo si ony myslia, že sa tak môžu správať. Skrátka netolerovať im to.

Prečo si to deti vôbec dovolia? Keď im dávame toľko blízkosti, kojíme ich, nosíme, nechávame ich spať v našej posteli a majú k nám menej úcty, ako kedysi v minulosti, keď deti rodičom museli vykať.

Deti skúšajú. Nevedia to vždy vyhodnotiť. Každý rodič si myslí, že dáva dieťaťu veľa alebo robí preň maximum a potom môže nastať frustrácia, keď dieťa v nejakej situácii zareaguje inak, ako by sme očakávali.

Keď dieťa klame alebo nás verbálne zraní, je neúctivé, neznamená to, že ako rodič som zlyhal. To znamená len to, že dieťa sa vyvíja a ako získava schopnosť verbalizovať svoje názory, dostáva sa s nami do inej komunikačnej úrovne a testuje nielen našu odolnosť, ale aj svoju. Skúša a zisťuje, ako to vo vzťahoch funguje, zisťuje, aké následky a či vôbec nejaké bude mať jeho správanie.

Ako na to máme reagovať? Čo je správne alebo teda, účinné?

Prvá vec je byť dôsledný a nebáť sa nastaviť pravidlá. Ja som rodič, ja ho vychovávam, ak mu poviem toto nesmieš a toto musíš, netreba mať strach, že teraz dieťa nebude mať žiadne sebavedomie alebo sa psychicky zosype.

Deti potrebujú pravidlá a potrebujú mať presné nasmerovanie, čo áno a čo nie. Ja som tu od toho rodič, aby som povedal, že takéto sú naše pravidlá, takto sme sa na tom dohodli, toto od teba chcem, nechcem od teba, aby si mi nadával, vysvetliť mu, prečo si to neprajem.

A zároveň mu povedať, že ak bude tie pravidlá neustále porušovať, bude na nás kričať a spôsobovať, že sa potom všetci zle cítime - potom ho budú čakať dôsledky jeho správania.

Druhá vec je byť úprimný v emóciách. Keď nás dieťa zraní, netreba sa hrať na hrdinu, utrieť si v kútiku slzu a byť naštvaný alebo urazený na dieťa, ale vysvetliť mu, že toto sa ma naozaj dotklo, som z toho smutná. Netreba sa v tom príliš “rýpať”, ale priznať emóciu, aby dieťa pocítilo, že nemôže povedať hocičo s tým, že nič sa nedeje.  

Toto je povedané v takom pokojnom tóne, ale niekedy ako rodičia prešvihneme nejaký reakčný čas, vyvrcholí to do extrému, začneme na dieťa kričať. Je v poriadku, keď sa rodič potom dieťaťu za to ospravedlní?

Myslím si, že ospravedlnenie rodiča buduje jeho autoritu. Pretože v istom momente dieťa pochopí, že každý robí chyby. Pochopí a zažije, ako sa v rodine navzájom ovplyvňujeme, nefunguje to tak, že všetci sme sami v izbe, ale žijeme tu spolu a aby sa nám dobre žilo, potrebujeme mať nejaké pravidlá, potrebujeme sa zdieľať o radostných aj smutných veciach. Tak ako učíme deti poďakovať, poprosiť, učíme ich aj slovíčko prepáč.

To je tá pravosť vzťahu a žitia. Neskláňať sa pred dieťaťom a sypať si popol na hlavu, ale jednoducho povedať, že som to v istom momente nezvládla, lebo už som bola na Teba naozaj nahnevaná, nemala som kričať, ale nepočúvaš ma. Aby sa ani to dieťa nezbavovalo viny, ani rodič.

Pri tom „prepáč“ mama určite premýšľa, ako jej to je ľúto. Prídu výčitky, že tak nemala reagovať. Že nedáva dobrý vzor deťom. Nie je to kontraproduktívne?

Deti si pamätajú najmä to dobré. Na začiatku sme hovorili, že keď si načítame množstvo kníh a rád, čo by sme mali, čo by sme nemali, potom máme očakávania na seba, na manžela, na dieťa. A keď mama v úvodzovkách zlyhá, lebo ona v skutočnosti nezlyhala, ale reaguje ako človek, tak má výčitky.

Ten tlak okolia spôsobí, že samu seba chce vidieť ako dokonalú matku, ale dokonalý rodič neexistuje. Treba si v tomto momente pripustiť, že robím chyby, nechcem ich robiť, nechcem zvyšovať hlas na deti, ale nedá sa tomu vyhnúť.

V knižke si načítame, že ideálne by bolo, keby som prišla s milotou k dieťaťu a piatykrát mu vysvetlila, prečo sa má trošku rýchlejšie obliekať, ale v realite to tak nefunguje. Potrebujeme, aby sa dieťa obulo, lebo ide do školy a nie je tam priestor päť minút mu vysvetľovať, obuj sa, ponáhľame sa...

Keď sa v istom momente pristihneme pri výčitkách, máme pocit, že sme zlyhali, treba sa od toho oslobodiť. Treba si uvedomiť, že život takto nefunguje. Očakávania treba odhodiť a pripustiť si, že som nedokonalý, aj moje dieťa je nedokonalé, aj moji rodičia boli nedokonalí, ale neznamená to, že som zlý rodič.

Postupne sa dostaneme k tomu, že budeme mať menšie očakávania aj od svojich detí. V zmysle dokonalosti samých jednotiek, dokonalosti krásneho písma, dokonalosti medziľudských vzťahov.

Keď sa od tohto oslobodíme, oslobodíme aj deti, bude to jednoduchšie. Vtedy pocítime intuíciu rodičovstva. Nezamieňajme si však prílišné očakávania a náročnosť. Byť náročný na dieťa znamená, že vyžadujeme od neho, motivujeme ho, vedieme ho, nehýčkame ho dokonalosťou našich reakcií.

Celkom na začiatku odznelo, že chceme ľahké rodičovstvo. Čo to znamená?

To znamená, že mám nejaký problém s dieťaťom a prvá rada, ktorú si prečítam na internete, z knižky alebo mi ju niekto povie, zafunguje a môj problém sa vyrieši. Moja frustrácia z toho, že dieťa sa správa inak, ako očakávam, sa zázračným spôsobom zmení vďaka rade, ktorú som si prečítala. To je to ľahké rodičovstvo. Robiť si skratky.  

Nechcem sa s niečím pasovať dlhodobo, ako keby som v istom momente odmietala povahu toho dieťaťa a pýtala sa, po kom je, že takto sa predsa nemôže správať. Ale dieťa nám bolo dané s nejakou povahou, predispozíciou na nejaké reakcie, to je tá identita človeka, ktorú my svojim rodičovstvom nezmeníme.  V istom momente je treba dieťa prijať také, aké je. Nebojovať s tým. Neprenášať frustráciu z očakávaní do nášho vzťahu.

PaedDr. Katarína Winterová - sociálny pedagóg, matka troch detí. Jej rodina je pre ňu motiváciou a inšpiráciou, nebáť sa nových vecí. Založila a vedie výchovné poradenstvo www.mamedeti.sk, kde rozmotáva problémy a starosti rodičov vo výchove detí - poukazujúc na krásu a hodnotu rodičovstva. Taktiež píše články, v ktorých sa venuje hodnotám a vzťahom v rodine. Okrem toho v Poradni Alexis, n.o. poskytuje poradenstvo ženám v prípade nečakaného - neželaného tehotenstva.

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 5.0 z 5. Celkom 9 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
O AUTOROVI

Kristína Kováčiková

Redaktorka právnych záležitostí, ktoré nájdete v rubrike "Príručka pre rodiča." Vyštudovala Právnickú fakultu UK v Bratislave. Občas napíše aj niečo iné ako 4 §.
Najčítanejšie
Recept týždňa
TIP
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





tehotenstvo
Plánujete bábätko? Normálna otázka či tabu téma?
18.06.2019   0
Pýtajú sa ma na to všetci. Už mi to aj vadí, lebo by som bábätko chcela. Aj keď záleží, kto sa pýta. Ak chce niekto rýpať, je to nepríjemné. Na druhej strane rodina a kamaráti sú normálne zvedaví. Otázky o bábätku môžu niekoho nakopnúť, že už je čas. Ak ho však mať nemôžete, nie je jednoduché.“
Pôrod s epidurálkou alebo bez nej?
13.06.2019   0
Niektoré mamičky sa mi sťažovali, že po pôrode s epidurálkou mali pocit, že ich psychicky utlmila a nič neprežívali. To sa mi nestalo. Naopak, keď mi dali syna, rozplakala som sa od šťastia, ani som ho nechcela pustiť. Nebolelo ma ani šitie. Čo sa týka postupného prichádzania tela do normálu, to po epidurálke môže a nemusí byť problém.
Nemocnica Snina
12.06.2019   0
Cieľom pôrodnice je realizovať individuálny prístup k rodičke pred, počas a po pôrode na základe jej požiadaviek čím chceme vytvoriť pocit bezpečia pre matku aj dieťa.
babetko
Princezné z rozprávok, ktoré naozaj žili
17.06.2019   0
Inšpiráciou sa stal životný príbeh skutočnej šľachtičnej Margarethy von Waldeck, ktorá sa narodila v roku 1533. Ako dieťa prišla o matku, ktorú čoskoro nahradila veľmi prísna macocha. Samozrejme, spoločné vzťahy nezafungovali, možno aj preto, čo vtedajšie dokumenty zaznamenávajú: Margaretha bola známa svojou krásou. Budúca Snehulienka vyrastala na dvore Filipa III., odkiaľ sa v roku 1945 presťahovala za svojím strýkom na zámok Valkenburg v Holandsku.
Majú rituály a tradície v rodine zmysel?
14.06.2019   0
Vytvárajú spomienky a pomáhajú deťom ukotviť sa v rodinnom kruhu. Máme sa na čo tešiť. Máme čas a priestor byť s rodinou a zabávať sa. Strašne pekná myšlienka! Manželia vysvetľovali, že pre deti sú rituály a tradície niečo, čo im dáva ukotvenie, rodinnú identitu a zázemie. Rituálom a tradíciou môže byť čokoľvek – od večernej rozprávky po štedrovečernú kapustnicu. Niečo, čo vás baví a robíte to pravidelne.
Ste tiež bojovníci proti plastu?
11.06.2019   0
Autorov 3 najzaujímavejších príspevkov odmeníme domácim prístrojom na perlivú vodu SodaStream Crystal.
detské choroby
Nočné mory
16.06.2019   11
Rodičia si myslia, že za zlé sny detí sú zodpovedné nepríjemné denné zážitky, no nie je to úplne pravda. Nie je úplne jasné, kedy deti začínajú snívať, ale vieme, že už batoľatá môžu hovoriť o svojich príjemných či strašidelných snoch.
Liečba hnačky u dojčených a nedojčených detí
03.06.2019   0
Ako správne dopĺňať tekutiny a výživu dieťaťu s hnačkou. Rozvrh diéty. Ako uvariť pravý ryžový či mrkvový odvar.
Pri akých ochoreniach je účinná Vojtova metóda?
31.05.2019   0
Hoci je Vojtova metóda prevažne spájaná s deťmi, úspešne sa aplikuje u všetkých vekových kategórií, od novorodencov až po seniorov.
zvery
Čo treba vedieť o potkanoch chovaných doma
23.05.2019   1
Chov potkanov zažíva v poslednej dobe boom. Potkany sú inteligentné, vycvičiteľné a vyžadujú relatívne jednoduchú starostlivosť. Potkanov môžeme naučiť všeličo. Napríklad preskakovať, otáčať sa dokola, postaviť sa a dokonca aj podať ruku na povel.
Ako správne osloviť, či volať ovcu
09.05.2019   0
No jednoduché to nie je. Samica ovce domácej sa nazýva bahnica. Samec je baran a ich mláďatko sa volá jahňa. Čo je potom baránok?
Upratovači v akváriu
05.05.2019   0
Riasy, nečistoty, nánosy a zbytky potravy. Postačí niekoľko dní až týždňov a z vášho klenotu je vec blízko podobná žumpe. S podobným stavom nám dokážu pomôcť ryby, ktorých hovorovo voláme „upratovači“.