V našej posteli

Hovorím tomu, že bývam v byte banky. Niektorí pochopia narážku na úver ihneď, ale tak to skrátka je; čo už je len na tomto svete moje.

Neviem, či som bola odjakživa v konflikte s vlastníckym právom, ale aj keď muž zomrel, neporúcali sa mi všetky istoty naraz; napokon, od počiatku som vedela, že mi nikdy nepatril.

Nepatril nám ani dom, v ktorom sme všetky tie spoločné roky bývali. Nepatrilo nám nič, okrem postele, ktorú pre nás kúpil a poskladal. Ostala v tom dome, keď už nám bolo jasné, že sa treba pobrať ďalej a hľadať si nové steny.

Chcela som bývať v malom dome bez záhrady, iba s jedným stromom, pod ktorý by mi dal jednu lavičku, aby som si na nej mohla písať. V tom sne nebolo, že nové steny budem musieť hľadať bez neho a sama premieňať holobyt na niečo, kde môžu bývať naše deti.

Ako som si tak doťahovala šróby na novom bielom nábytku, ktorý u mňa kontrastuje so smrťou, pristihla som sa, ako civím na vchodové dvere a rozplakala som sa.

„Nemusíš ho čakať,“ povedala som si nahlas, „nepríde.“

Častokrát, ako som pretvárala holé nič v byte na to, čím dnes je, myslela som na našu posteľ, ktorá ostala na ostrove. Ako rada by som si do nej ľahla.

„Veľmi mi chýba to novoobjavené – ležať si vedľa seba len tak v spoločnej a iba našej posteli, vnímať moment, keď niekto z nás zhasne svetlo.

Najradšej mám, keď ho aj ráno nájdem vedľa seba, keď neodíde odo mňa preč, aj keď len kvôli tomu, aby mi kúpil čerstvé pečivo. A potom, keď mu je dlho, príde ma zobudiť, či mi spraví kávu. Myslím, že sú to pre mňa najvzácnejšie okamihy.“

Toto som našla v starom zápisníku, kde mám kadejaké útržky: zoznam filmov, ktoré sme si chceli pozrieť, časovanie chorvátskych slovies, recepty na medovníky, jeho odkazy a boli tam aj tieto úryvky, ktoré som si niekedy v lete pred desiatimi rokmi písala na svojej osamelej ceste po jadranskej magistrále. 

A potom si spomeniem, ako sme boli spolu na ostrove poslednýkrát a poslednýkrát vedľa seba spali v našej posteli. Držali sme sa za ruky a v tej tme a tichu, aké nikde inde na svete nie je, modlili sme sa spolu Otčenáš.

Prevrátim stranu v starom zápisníku. Čítam, že odchádza do sela kúpiť francuz, zatiaľ čo spím v našej posteli, ešte pred tým rýchlo napíše, že ma ľúbi.

Také prosté. Keď zomrieme, ostane po nás zopár riadkov a tie pochovajú s tými, ktorí ich opatrovali.

(5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...