Spláchnuté plány a čo je toto za život

Tešila som sa na to fakt mesiace. Dlho sme hľadali termín, prekladali ako francúzske zemiaky. Výlet mimo domu a mimo detí. K narodeninám.

Konečne niečo iné ako žlčníkový záchvat alebo korunka na zub, ako zvyknem dostať darom. A ono sa to zvrtlo. Zo dňa na deň.

Studená spŕška slov

Zrovna, keď som nás všetkých úspešne odvšivavila, dala pozašívať tulivaky a brady ako nehody, ktoré mi poslali zo školy, večer pred odchodom zisťujem, že nemusím vôbec vyťahovať kufor: jeden dostane teplotu, druhého bolí ucho.

Veľmi zlá telenovela.

Ruším to a píšem najlepšej kamarátke, čo je toto za život.

Chcela som poľutovať a ona mi sucho napíše: „To tie dnešné matky. Majú väčšie nároky ako generácie predtým a potom sú z toho tieto frustrácie.“

Na ďalšie ráno, keď už boli všetky rezervácie zrušené, vstali deti čulé ako rybičky, ani stopy po chorobe a išli do školy, akoby sa nechumelilo.

Napadlo mi veľa vulgarizmov.

Ale namiesto toho som samu seba hladkala po tvári ako tú najväčšiu chuderku pod slnkom, ktorej to zase nevyšlo.

Chcelo sa mi plakať (v skutočnosti som revala, sople kade tade), že aspoň raz za čas by som chcela byť ako rozvedená žena, ktorá nadáva bývalému, prečo jej vracia deti s roztrhanými nohavicami a zasmradenými mikinami od opekačky.

Keď byť vdovou je na odstrel!

Je to stále len na mne.

Ach, ja úbohá… (sople, sople a sople a predmenštruačný syndróm).

Len to nepovedať nahlas, lebo moja hnusne úprimná, preto najlepšia kamarátka, by mi zase napeckovala medzi oči hrôzostrašné príbehy o všetkých rozvedených ženách v jej okolí a ešte by to zvrtla na morbídny happy end, že niektoré z nich by mi aj závideli. Vždy bola veľmi praktická, na rozdiel odo mňa.

Išla som sa vyplakať von a od zlosti sa dala do behu. Ja, čo som nestačila s dychom ani na autobusovú zastávku, som zrazu zistila, že som prestala rumázgať. Trvalo to asi len 5 kilometrov.

To je ten paradox, inak.

Toľko ľudí vám láskyplne poradí, aby ste si dávali na seba pozor, lebo to fakt nie je sranda, byť sám na dve deti, psychohygiena, verklíkujú naučené frázy z motivačnej knižky, ale takto to vyzerá v praxi.

Nikto vám nepovie, že vaše plány prevetrať si hlavu, odísť z rutiny a vrátiť sa domov s energiou znova robiť matku roka, často skončia spláchnuté v hajzli.

Len ako sa s tým s prehľadom zmieriť, že?

Veď tam máš tých tvojich rodičov, prečo ich do toho viac nezatiahneš, často im nejde do hlavy.

A toto je pre mňa taká facka, kedy sa zvyknem spamätať – lebo môže byť aj horšie. Na odstrel sú skôr oni. Môžu sa roztrhnúť, nevedia, komu pomáhať skôr.

Svojim chorým rodičom, ktorí už potrebujú, aby u nich niekto prespal alebo mne rýchlo vyzdvihnúť deti zo školy, keď volám ad hoc, že stojím v kolóne a nestihnem prísť načas?

„Dobre.“

Minule mala mama pekne nalinajkovaný deň – dopredu uvarila obed, na ktorý nás, len tak mimochodom pozvala. Ešte pred tým sme však chceli stihnúť obchod, niečo nakúpiť aj pre starých rodičov, urobiť im donášku a tak.

Keď videla, ako sa babička potáca pri bráne, ale že zle je aj dedkovi, povedala iba „dobre.“ Zobrala nákupné tašky, obed nechala obedom, zabudla, že mala nejaké plány a ostala tam. Bez mihnutia oka.

Aj ja si odvtedy hovorím „dobre.“ Ale spravidla musím každý deň odbehnúť aspoň tých 5 kilometrov.