Ako sa z človeka stane hypochonder?

Zo slova hypochonder sa stala vtipná či ironická poznámka. Označujeme ňou príbuzného, ktorý pri každej príležitosti rozoberá svoj zdravotná stav, alebo osamelú babičku, ktorá trávi väčšinu času návštevou lekárov.

Práve neprijatie okolím bráni hypochondrovi vyliečiť sa – nie z telesnej, ale duševnej choroby.

Viem, že som hypochonder, ale…

“Keď som bola malá, môj otec zomrel na rakovinu. Vyrastala som s tým slovom celý život, už ako dieťa som sa bála smrti.

Ak počujem, že niečia mama ochorela na Alzheimera, celú noc nespím, čítam si príznaky a pozorujem sa. Potom sa mi zdá, že naozaj zabúdam, že zle ostrím zrak, bolí ma hlava. Trvá to zvyčajne týždeň.

Keď som sa dopočula, že tréner vo fitku skolaboval, musela som prestať cvičiť. Keď som si šla zabehať, odrazu strašne rozbolela hlava. Zastala som úplne zmätená a v hlave som mala len: “Teraz zomriem. Praskla mi cievka v mozgu!”

Od strachu som sa rozplakala. Sadla som si na zem a nevedela som, čo ďalej. Odvtedy som mozgom posadnutá – bojím sa, keď spím málo, bojím sa mobilu v spálni, lebo žiarenie, nedokážem zaspať, ak som nevypla wifi. Neurologička ma už dôverne pozná a neberie moje problémy vážne.

	Prečítajte si aj: S bipolárnou poruchou sa žije ako na hojdačke

Predtým ako ideme na dovolenku, sa bojím ísť s deťmi von. Prenasleduje ma predstava, že spadnem, zlomím si nohu, a všetko sa pokazí.

Viem, že to nie je normálne, ale neviem si pomôcť. Kým vládzem pracovať a starať sa o deti, nebudem to siliť.”

Príbehov, akých opísala pacientka s hypochondriu, je veľa, a sú si podobné. Väčšina pacientov vie veľmi dobre popísať svoje pocity aj identifikovať, čo je v ich prípade spúšťačom strachu z choroby.

No sú aj ťažšie prípady hypochondrie, ktoré bránia chorému udržiavať vzťah, chodiť do práce, cestovať autom alebo mať deti.

Najväčší stres je nepotvrdená diagnóza

Hypochondria pochádza z gréckeho slova hypochondros, ktoré odkazuje na podrebrovú časť. Práve tam sa totiž podľa antických lekárov prejavovala záhadná bolesť, ktorá pacientov trápila.

Pacient trpiaci hypochondriou sa obáva chorôb, ktoré sa týkajú jedného či dvoch orgánov – najčastejšie ide o žalúdok a mozog. Typické je, že hypochonder má strach predovšetkým z progresívnej diagnózy, ktorú sa lekárovi určite nepodarí zastaviť včas.

Preto do ordinácie prichádzajú preventívne, keď je jediným príznakom bolesť, ktorá sa objavuje v niektorej časti tela.

Ak ochorenie nepotvrdí jeden lekár, u pacienta nastupuje úzkosť, pretože verí, že ochorenie postupuje ďalej, ale nikto mu nie je ochotný pomôcť. Aby uľahčil doktorom diagnózu, venuje všetok voľný čas hľadaniu príznakov a prejavov na internete.

Hypochondria býva veľmi často spojená aj s ďalšími duševnými ochoreniami. Najčastejšie je to depresia, úzkosti, ale aj nespavosť či obsedantno – kompulzívna porucha.

Kto je a kto nie je hypochonder?

Každý z nás má z času na čas strach a obavu z choroby. Hlavným dôvodom je, že ochorenie, ktoré je fyzické, môže zasiahnuť naše sociálne väzby a životný štýl.

Pri počúvaní o pacientoch s rakovinou sa v hlave bežného človeka objaví schéma: ak ochoriem, nebudem môcť pracovať. Kto zaplatí hypotéku, postará sa o deti?

Väčšinou si však vystačíme s pravidelnými prehliadkami u lekára a svoju pozornosť dokážeme zamerať na iné veci.

	Prečítajte si aj: Mám strach, že ublížim vlastnému dieťaťu. Obsedantno – kompulzívna porucha.

To však pacient s hypochondriou nedokáže. Úzkosť z prípadnej choroby ho pohltí. Hypochondria má svoje stupne a každý pacient ju prežíva inak. Niektorých prenasleduje strach z ochorenia určité obdobie, iného celý život.

Porucha sa objavuje v období adolescenicie alebo v po dvadsiatom roku. Vrchol choroby môže nastať po tridsiatke alebo štyridsiatke, kedy si zvyčajne aj vyžaduje terapiu. Asi nie je prekvapením, že ňou trpí viac žien ako mužov.

Hypochondria sa však môže objaviť aj u mužov po päťdesiatke, ktorí dovtedy žili aktívnym životom a nemali žiadne problémy.

Ako sa z človeka stane hypochonder?

Aké sú najčastejšie spúšťače diagnózy?

• pacient bol v ranom detstve rozmaznávaný, vychovávaný príliš starostlivou matkou. Aj v dospelosti vnútorne túži po podobnom záujme.

• v detstve zažíval hypochonder pocit väčšieho prijatia, ak bol chorý (mohol zostať doma, dostával darčeky)

• trauma v detstve prežil traumu spojená s chorobou či smrťou – náhla strata rodiča či dlhodobá liečba v rodine

• ako dospelý zažíva pozornosť svojich detí, ak je chorý, napríklad ho vozia do nemocnice

• ako dospelý pacient prežíva osamelosť, nenaplnené vzťahy

• dlhodobý stres, náročná práca, nedostatok času pre seba

• narcistická, na seba zameraná povaha

• existuje teória, že hypochondriou trpia viac prvorodené deti, pretože mali v ranom detstve plnú pozornosť rodičov, ktorú neskôr stratili

Aký je skutočný problém hypochondra?

Hypochondriou netrpí len samotný pacient, ale celé jeho okolie.

Starostlivosť o chorého človeka je náročná, o to viac, ak je choroba len v hlave príbuzného. Príbuzní čoskoro odhalia, že viac ako o liečbu ide o to, že si pacient nároku na ich čas a energiu.

Vzťahy sa postupne ochladzujú a pacienti strácajú záujem okolia. Preto sa čoraz viac uzatvárajú do seba a svoju pozornosť zamerajú na návštevu lekára a odhalenie diagnózy. Úlohou psychiatra je pomôcť hypochondrovi pochopiť, že jeho problém je predovšetkým v jeho vnútri.

Otázkami, kedy sa objavujú bolesti, aká je ich intenzita a čo pri nich pacient prežíva, môže postupne hypochonder odhaliť, že spúšťačom búšenia srdca nie je infarkt, ale nevyriešené problémy či stres.

Liečba trvá niekoľko mesiacov až rokov, niekedy sú potrebné aj antidepresíva. V tretine prípadov príde k samovoľnému vyliečeniu, keď sa zvyčajne vyrieši aj problém v osobnom živote.

Väčšina pacientov však psychiatra odmieta pretože imaginárna choroba je pre nich istou formou istoty.