Medzi nebom a morom

Dajú sa niektoré veci zabudnúť navždy? A ako? Hlavne, ak ide o okamihy, ktoré nie sú „majetkom“ len toho jedného a keď bolia práve vedomím nesprávneho rozhodnutia, ktoré sa už nedá vrátiť. Ukrývanie, mlčanie, smutné ticho v duši ostávajú napriek tomu, že možno teraz život beží v iných, „správnych“ dimenziách bez prešľapov a vynárajú sa bezočivo v tej najnevhodnejšej chvíli s apelom na riešenie.

Iba reklama

Presne toto sa stalo Bradovi. Vlastne si nemal na čo sťažovať. Jeho život mal dokonalý dizajn počnúc skvelou prácou v reklamnej agentúre ako vychádzajúca hviezda a miláčik šéfa, na dôvažok ho čakala svadba s jeho dcérou. Laura bola presne tým, čo by si želal každý muž – a dostalo sa to jemu vrátane vynikajúcich vzťahov s budúcimi svokrovcami. Skvelé renomé a pevný postoj vo viere ho navonok robili rytierom bez bázne a hany. Tak sa nakoniec cítil aj Brad – až do okamihu, kedy prišlo zadanie na reklamu na bavlnenú bábätkovskú bielizeň.

Najprv neschopnosť nájsť správny slogan, u neho nezvyčajné. A potom vnútorný nepokoj, pre ktorý sa prestal tešiť na tú nádhernú svadbu s Laurou. V čom je problém? Malé, nádherné, bábätká na vizuáloch reklamy Brada rušili. A v pravý čas ho vrátili do okamihov, ktoré bolo treba očistiť.

Nezachoval sa ako muž. A dievčaťu, ktoré mal kedysi rád, ublížil svojou tvrdosťou, vyplývajúcou zo strachu. Nebol taký odvážny, priamy a statočný ako teraz. On bol príčinou toho, že jeho dieťa tu nie je a ich vzťah s Emmou sa rozsypal ako domček z karát. Čo teraz?

Cesta späť existuje

Myšlienka na návrat sa stala jedinou cestou, ako uzdraviť, čo bolo ranené. O to viac, že sa chcel pred Lauru postaviť vyrovnaný a čistý v ich deň. Toto bol bod, ktorý Brad pred pár rokmi odflákol. Strhujúce rozprávanie o odvahe jedného mladého muža vyrovnať svoj dlh voči svojmu dieťatku a svojej bývalej láske nenechá na pochybách, že vždy sa dá odpustiť – a rovnako dostať odpustenie.

Rozprávanie aj o tom, že risk voči jeho snúbenici a jej rodičom je preverením skutočnej lásky a dôvery medzi nimi navzájom. Aj o tom, že biely kríž na pobreží s pamätným dátumom už nemusí byť pre Emmu miestom trpkých sĺz, samoty a ťažkého pocitu viny. Aj o tom, že návrat do okamihov, ktoré nikdy medzi nimi neboli po zistení tehotenstva a návšteve potratovej kliniky vyrozprávané a ktoré ťažili oboch, hoci o tom nehovorili, vie liečiť. Prečo si mi nepovedala, že sa bojíš? Prečo si ma tlačil, aby som to urobila? Aj o tom, že toto odpustenie vie zblížiť a zahojiť aj vzťah k dieťatku, ktoré nemohlo prísť na svet, že ho možno prijať, ľúbiť a mať ho vo svojom živote. Aj o tom, že len takto sa môže každý, kto sa potkol, pozrieť na seba bez vnútorného pocitu špiny. Aj o tom, že tento krok čaká Boh, aby podal ruku a zhojil.

V tichu

O postabortívnom syndróme sa veľa nehovorí. Možno práve preto je príbeh Brada, Emmy, ich malinkej dcérky, Laury a jej rodičov, napísaný perom Karen Kingsburyovej taký dôležitý. Nie sú sami, ktorí v tichu skrývajú traumu z potratu. Bradova odvaha, Emmina trpezlivosť a Laurina dôvera dodávajú od prvých riadkov nádej, že všetko sa dá zmeniť k dobrému – a že jedno dieťatko sa stáva skutočnou súčasťou života dvoch ľudí, aj keď už nie sú spolu, aj keď ono tu už nie je.

A že len priznanie si omylov o „ideálnom, nenápadnom riešení“ ako o zlom a nesprávnom vie pomôcť uzdraviť. Už si len želať, aby bolo toľko Bradov a Emm, ktorí budú nosiť v sebe túžbu po pravde, budú mať toľko odvahy, toľko viery (v Boha v prvom rade) a toľko sily urobiť rovnaký krok. Až potom prichádza skutočný nádherný život v pravde, ktorý je možné naplno vychutnať.