Čakanie na Martina na bielom koni

Je taký ten typický čas – nečas. Von je často mrholivo a sivo, tma nám ukrajuje veľký kus dňa. Tradičné martinské jarmoky si mnohé mestá už v minulosti radšej presunuli o pár týždňov skôr, keď ešte trhovníkom počasie prialo. A ten, ktorého by sme radi videli prichádzať na bielom koni, akosi mešká. Nepočuť ešte ani klopanie jeho kopýt. Ostáva nám len čakať.

Kedysi však bolo na Martina vždy živo a veselo. Naozaj. Poďme si teda pri tomto čakaní trošku zaspomínať.

Svätý Martin na koni

Biely kôň k svätému Martinovi naozaj patrí. Je patrónom vojakov, jazdcov, pastierov koní, ale aj žobrákov. Tento svätec žil v 4. storočí a pochádzal z Panónie (z dnešného maďarského mesta Szombathely).

Keď mal 15 rokov, vstúpil do rímskej armády a neskôr ako dôstojník slúžil v Galii. Legenda hovorí, že keď so svojimi vojakmi v treskúcej zime prechádzal krajom, prihovoril sa mu skoro nahý žobrák a pýtal si almužnu.

Keďže Martin nemal pri sebe nič, chcel ho aspoň zaodieť a tak si mečom rozťal svoj dôstojnícky plášť a polovicu dal žobrákovi. V noci sa mu v sne zjavil Kristus odetý do polovice jeho plášťa a prihovoril sa mu: „Obliekol ma Martin, ešte nepokrstený.“

Na to sa dal Martin pokrstiť, odišiel z armády a vstúpil do kláštora. Neskôr sa stal biskupom vo francúzskom meste Tours, no naďalej ostal pokorným, skromným a obetavým božím služobníkom.

Husi na pekáči

Svätý Martin býva najčastejšie zobrazovaný práve vtedy, keď sa ako vojak na koni delí o svoj plášť so spomínaným žobrákom. Vidieť ho však môžeme aj v biskupskom rúchu s husou v ruke alebo pri nohách.

Husi sa totiž tiež spomínajú v legende o tomto svätcovi. Hovorí sa, že keď ho zvolili za biskupa, skromný Martin nechcel tento úrad prijať a skryl sa preto v husacom chlieve. Husi ho však hlasným gagotom prezradili a odvtedy vraj musia pykať za svoj čin na martinskom pekáči.

Áno, pečená husacina je tradičnou martinskou pochúťkou, či už priamo v tento deň, na martinské hody, alebo v najbližšiu nedeľu po meninách Martina. Gazdiné už celú jeseň pchali do husích krkov moržovanú kukuricu, aby ich vykŕmili pre seba alebo na predaj mestským paničkám.

Keď už bola husacinka do chrumkava upečená, pri stole si ju spravodlivo rozdelili. Stehno dostal ten, koho čakala najťažšia práca, najčastejšie teda hospodár. Krídla sa ušli tomu, kto mal byť najrýchlejší a prsia zjedli gazdiné s deťmi.

A keď bolo dojedené, z prsnej kosti sa veštilo, aká príde zima. Ak bola kosť biela, aj zima mala byť biela, ak tvrdá, aj zima mala byť tuhá. Napokon, tmavá kosť predpovedala vlhkú zimu.

Víno a makové rožky

Husacinka vždy rozvoniavala nielen v domácnostiach, ale aj v mestských hostincoch a viechach. K nej sa vždy podávali kysnuté knedle alebo zemiakové lokše a dusená kapusta.

Ozajstnou lahôdkou bola aj žltučká tučná pečienka. K nej sa zvykol podávať burčiak alebo mladé víno, ktoré sa vo vinárskych oblastiach v tento deň aj slávnostne požehnávalo. Niekde sa zas konali vychýrené martinské zábavy.

Tradičnými koláčmi sa stali martinské rožky alebo martinské podkovy. Piekli sa z kysnutého cesta, boli pomerne veľké a bohato plnené makom. Podobnými boli „roháče“, koláče v podobe pastierskej trúby. Pastieri ktorí si v tomto čase prišli po výplatu za svoju končiacu sezónnu službu dostávali tieto koláče ako výslužku.

Obecný pastier zvykol chodiť aj po domoch, aby domácim zavinšoval a odovzdal brezový prútik. Prútik bol v maštali odložený až do jari, aby sa ním vyhnal dobytok znovu na čerstvú pašu, alebo sa ním pošibal kúpený dobytok pri vstupe do maštale.

A možno chce niečo napiecť aj samotný Martin.

Horské oblasti sa totižto určite chystá posypať snehom bielym ako jemná múka. Na horniakoch sa hovorilo, že to sa mlynári medzi sebou bijú, lebo mu nie každý chce dať múky rovnako. Preto jej vraj niekde napadá viac a niekde menej.