Ako sa žije v kontaktnom rodičovstve

Nie je tak dávno doba, keď sa pestovanie plačúceho dieťaťa považovalo za jeho rozmaznávanie. Hoci ešte stále žijú ľudia, ktorí v tejto viere žijú, veda, skúsenosti aj ďalšie argumenty hovoria proti nim.

Každý cicavec sa potrebuje pritúliť k svojmu rodičovi. Je preto pochopiteľné, že aj ľudia, ako silne emočné bytosti, potrebujú zdieľať fyzickú prítomnosť iného človeka vždy, keď to potrebujú, o to viac, ak ide o malé detičky, ktoré sa svet len učia spoznávať.

Moderne sa to nazýva kontaktné rodičovstvo, hoci aj zdravý rozum radí, že dotyk medzi dieťaťom a rodičom je v poriadku vždy, keď ho dieťa potrebuje. Súhlasia s tým napokon aj vedecké štúdie, ktoré naplnený fyzický kontakt dávajú do súvislosti s emocionálnou vyrovnanosťou v dospelosti.

Kontaktné rodičovstvo pritom neznamená, že matka sa venuje len dieťaťu a zabúda na seba.

Práve naopak. Príkladom môže byť skúsenosť Silvie Mahútovej, ktorú popísala v knihe iMAMA.

Silvia rozbehla počas materskej svoju vlastnú firmu,v ktorej tvorí výukové videá v angličtine pre pochopenie medzinárodných účtovných štandardov. Najviac práce mala práve vtedy, keď sa jej narodilo druhé dieťatko.

„Veľmi mi vtedy pomohlo, že som počas prvých mesiacov života nosila deti na tele v ergonomickom nosiči. Dojčila som ich a do dvoch rokov s nimi spala v jednej posteli. Dieťatko spalo, ja som mala voľné ruky a čas na prácu. Fľašky som neriešila. Dieťatko si „cuclo“ samé,“ vysvetľuje Silvia. 

„Nočné vstávanie neexistovalo a keď prišiel ten správny čas, decká sa samy vypýtali do svojej postele. Tým odpadla hromada stresov a všetci sme boli v pohode.“

Kontaktné rodičovstvo sa naučila naplno využívať až pri druhom dieťati, pretože ako sama vraví, pri prvom bola neskúsená mama a nechala sa ovplyvniť okolím a radami typu „načo s ním spíš v posteli, len ho rozmaznáš a potom nebude chcieť spať vo vlastnej postieľke“.

„Keď mal synček asi rok – dva, dostala sa mi do rúk kniha Koncept kontinua od Jean Liedloffovej. Nejde o žiadne skvelé návody na výchovu perfektného dieťaťa. Autorka popísala svoje pozorovania kmeňa Yekuánov kdesi v Amazónii a ja som sa rozhodla, že to s yekuánskou „výchovou“ skúsim. Moje dve mladšie deti potom už postieľky nemali, spali so mnou a aj počas dňa boli v nosiči na mojom tele. Tento systém mi poskytol veľa času na prácu aj popri bábätku a ako bonus mám tri skvelé a sebavedomé deti. Len dodám, že dnes už všetky tri deti spia vo svojich posteliach a nie, nebol problém ich na tie postele naučiť.“

(4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...