ŽenaVzťahy

Vlajková čata

 M.Kohutiarová/ Seriál Manželstvo   06.05.2014   0

Dívala sa na mňa úplne zhrozene, už keď nasadla do auta a ja som sa priznala, že sme mali komunikačný skrat. Možno tak, ako keď niekto zistí, že jeho idol je tiež len človek, ktorý si navyše práve neumyl zuby. A potom jej to doplo. Že aj my sme normálni. A len ľudia. S tým rozdielom, že sa niekedy rýchlejšie, niekedy pomalšie pozbierame a ideme zas ďalej  - spolu.

Vlajka pre nás dvoch

Bez ohľadu na to, čo si o nás myslia druhí – v dobrom či zlom. V tej cukrárni spred dvoch týždňov sa mi páčilo. Napriek tomu, že sme sa tam v ten deň dostávali na štyri etapy, ktoré boli horšie ako vrcholovka cyklistického stúpania a napriek tomu, že sme tam boli len tých obligátnych 10 minút a to nemali ani tie naše naj koláčiky.

Ukradli sme si čas na seba v situácii, kedy sa zdalo, že to už nemá zmysel – o pár minút sme boli čakať návštevu na stanici k vlaku. Ale: na počudovanie ten čas v aute do cukrošky, čas prebehnutia cez cestu, čas vo vnútri nad horúcim jabĺčkom a lyžičkou od šľahačky, čas behu do auta a čas jazdy na stanicu bol vzácnejší, ako čas celej tej trošku popletenej nedele.

Boli sme sami dvaja. Mimo domu. A hoci sa nám žiadalo viac, žasli sme, ako málo stačí. Veď len: cukráreň bola v tom čase na počudovanie prázdna. Len naša. Mohli sme rozprávať, čo sme chceli,  a koľko sme chceli, ešte aj to škrabkanie sa pod stolom, ten náš tajný zvyk, nech sedíme kdekoľvek a akokoľvek ďaleko od seba...

Znovu sme sa učili (a naučili): vždy sa oplatí mať akýkoľvek dlhý (či krátky) čas jeden pre druhého, byť si blízko, rozprávať sa, byť k sebe nežní. Vždy ma fascinuje tvoj bozk na ulici a držanie za ruky, aj keď už sme spolu taký čas, že naše manželstvo je plnoleté. O to ide nám dvom: nestratiť svoj kredit. Hoci sa nám niekedy tá vlajka v rukách kýva a žrď je obitá.

Do génov a generácií

Tak, ako keď uspávame drobca. Miluje, ako všetci pred ním, keď sme s ním v tej našej veľkej posteli večer obaja. Díva sa na nás a nevie sa nabažiť. Mama a tata. Tata a mama. Zaspí v brbotaní tých dvoch slov, blažený, že je náš a s nami. 

Tak, ako keď prídeš domov a prvé, čo urobíš, je pusa pre mňa. Tak, ako ja ráno od volantu sa nakloním k tebe a aj pred našimi pubišmi a pred celým možno ešte neprebudeným svetom ti tam dnu za čelným sklom dám tú pusu ja. Lebo k sebe patríme, lebo to tak cítime. Aj keď to jeden čas tej našej dcérenke nejako vadilo, že sa vieme objať, že cez víkend nás tí naši nájdu ráno stúlených pri sebe a nanosia sa k nám do tepla, ktoré nie je len z periny. Aby to takto bolo a ostalo, áno?

A potom je nádherné počuť ich v tých nočných serenádach duší, keď je to len medzi štyrma či šiestimi okami, ako otvárajú svoje zamknuté komnaty a vyklápajú svoje sny... až... tak budem toto... Spoznávať v nich stopu našej lásky, vernosti, vytrvalosti v bojoch jedného pre druhého mi občas vháňa slzy do očí a ty tak zvláštne mlčíš. Že žiť tento vraj nemoderný rodový stereotyp má svoj zmysel pre pečať, ktorú svojím životom vtláčame do našich detí.

... aj vám...

Ako aj minulý víkend. Stretnúť sa s priateľmi, ktorí to ťahajú s rovnakými lodičkami pre dve osoby, vyhradené na plavbu rovnakými kolieskami na rovnakom prste dvoch ľudí.  Padlo nám to skvele. Aj im. Nám. Že bojujeme rovnako, vlny sú občas priveľké, občas strácame prehľad o situácii na mori aj na lodi, ale stále kormidlujeme a aj cez búrky hľadáme svetlo majáka.

Alebo aj pre teba J., že? Keď povieš, že sa u nás cítiš naozaj ako doma. A ty vieš, že nehráme žiadne divadlo. Sme to my. A napriek tomu, že ofic máš svoj domov kdesi na opačnom konci krajiny, si tu u nás ako naša najstaršia dcéra. Je nám cťou, že si tu a je ti dobre. Pre teba je to potvrdenie, že láska v manželstve existuje a funguje, aj keď vidíš  v reále aj tie pády, potknutia, kotrmelce, tímovú súhru a aj tímový skrat... a znovu „jedem dál“.

Chodíme po svete a držíme sa stále jeden druhého. Keď to nejde, tak cez telefón, sms, dobré slovko o tebe: že si tu pre mňa a že bez teba by som nebola ja taká, aká som. Lebo ja mám teba, ty máš mňa. Lebo sa máme. Stále radšej. Prečo by sme mali náš obraz skrývať?

Niekedy je potrebné byť majákom. A bliknúť do búrky iným. Niesť vlajku aj na otlčenej tyči z nárazov. Ale napriek vlnám života stále hore.

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.7 z 5. Celkom 11 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Recept týždňa
TIP
Komentáre k článku

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





tehotenstvo
Plánujete bábätko? Normálna otázka či tabu téma?
18.06.2019   0
Pýtajú sa ma na to všetci. Už mi to aj vadí, lebo by som bábätko chcela. Aj keď záleží, kto sa pýta. Ak chce niekto rýpať, je to nepríjemné. Na druhej strane rodina a kamaráti sú normálne zvedaví. Otázky o bábätku môžu niekoho nakopnúť, že už je čas. Ak ho však mať nemôžete, nie je jednoduché.“
Pôrod s epidurálkou alebo bez nej?
13.06.2019   0
Niektoré mamičky sa mi sťažovali, že po pôrode s epidurálkou mali pocit, že ich psychicky utlmila a nič neprežívali. To sa mi nestalo. Naopak, keď mi dali syna, rozplakala som sa od šťastia, ani som ho nechcela pustiť. Nebolelo ma ani šitie. Čo sa týka postupného prichádzania tela do normálu, to po epidurálke môže a nemusí byť problém.
Nemocnica Snina
12.06.2019   0
Cieľom pôrodnice je realizovať individuálny prístup k rodičke pred, počas a po pôrode na základe jej požiadaviek čím chceme vytvoriť pocit bezpečia pre matku aj dieťa.
babetko
Princezné z rozprávok, ktoré naozaj žili
17.06.2019   0
Inšpiráciou sa stal životný príbeh skutočnej šľachtičnej Margarethy von Waldeck, ktorá sa narodila v roku 1533. Ako dieťa prišla o matku, ktorú čoskoro nahradila veľmi prísna macocha. Samozrejme, spoločné vzťahy nezafungovali, možno aj preto, čo vtedajšie dokumenty zaznamenávajú: Margaretha bola známa svojou krásou. Budúca Snehulienka vyrastala na dvore Filipa III., odkiaľ sa v roku 1945 presťahovala za svojím strýkom na zámok Valkenburg v Holandsku.
Majú rituály a tradície v rodine zmysel?
14.06.2019   0
Vytvárajú spomienky a pomáhajú deťom ukotviť sa v rodinnom kruhu. Máme sa na čo tešiť. Máme čas a priestor byť s rodinou a zabávať sa. Strašne pekná myšlienka! Manželia vysvetľovali, že pre deti sú rituály a tradície niečo, čo im dáva ukotvenie, rodinnú identitu a zázemie. Rituálom a tradíciou môže byť čokoľvek – od večernej rozprávky po štedrovečernú kapustnicu. Niečo, čo vás baví a robíte to pravidelne.
Ste tiež bojovníci proti plastu?
11.06.2019   0
Autorov 3 najzaujímavejších príspevkov odmeníme domácim prístrojom na perlivú vodu SodaStream Crystal.
detské choroby
Nočné mory
16.06.2019   11
Rodičia si myslia, že za zlé sny detí sú zodpovedné nepríjemné denné zážitky, no nie je to úplne pravda. Nie je úplne jasné, kedy deti začínajú snívať, ale vieme, že už batoľatá môžu hovoriť o svojich príjemných či strašidelných snoch.
Liečba hnačky u dojčených a nedojčených detí
03.06.2019   0
Ako správne dopĺňať tekutiny a výživu dieťaťu s hnačkou. Rozvrh diéty. Ako uvariť pravý ryžový či mrkvový odvar.
Pri akých ochoreniach je účinná Vojtova metóda?
31.05.2019   0
Hoci je Vojtova metóda prevažne spájaná s deťmi, úspešne sa aplikuje u všetkých vekových kategórií, od novorodencov až po seniorov.
zvery
Čo treba vedieť o potkanoch chovaných doma
23.05.2019   1
Chov potkanov zažíva v poslednej dobe boom. Potkany sú inteligentné, vycvičiteľné a vyžadujú relatívne jednoduchú starostlivosť. Potkanov môžeme naučiť všeličo. Napríklad preskakovať, otáčať sa dokola, postaviť sa a dokonca aj podať ruku na povel.
Ako správne osloviť, či volať ovcu
09.05.2019   0
No jednoduché to nie je. Samica ovce domácej sa nazýva bahnica. Samec je baran a ich mláďatko sa volá jahňa. Čo je potom baránok?
Upratovači v akváriu
05.05.2019   0
Riasy, nečistoty, nánosy a zbytky potravy. Postačí niekoľko dní až týždňov a z vášho klenotu je vec blízko podobná žumpe. S podobným stavom nám dokážu pomôcť ryby, ktorých hovorovo voláme „upratovači“.