Vieš, ako sa cítim?

Občas to vyzerá ako dobrá prestrelka.

A že len jemne a popri hlave, ale aj keď bez krvi, zranení je veľa.

Veď som nič zlé nepovedala, či?

Len v skatke mi preblinklo, ako si náhle stuhol. A zhasli ti oči, inokedy tak žiariace.

Postreh, prosím!

Ako teraz v nedeľu. Akosi si káral nášho najstaršieho silnejšie, ako by sa na môj vkus patrilo a malo. Až mi bolo nevoľno. Tiež síce vo všetkej počestnosti, ale – hm, lásky a citu tam bolo jak spravodlivosti na Slovensku.

Tak som ti to jemne povedala. Podľa všetkých pravidiel hry. Vtedy, keď už bolo dieťa mimo dosahu a v nádeji, že volím slová, ktoré ťa neobvinia. Cítila som sa spokojne. Veď som na teba nezaútočila, len dala návod na zamyslenie. Naozaj viem o čom to jeho správanie je, mám rovnaké gény ako náš syn.

A naraz to tvoje stuhnutie prišlo. Plus vybitie iskry či baterky v očiach. A ja som sa zháčila. Môžem pokračovať?

Tvrdil si, že hej – ale ja som cítila iné. Teba to bolelo. Kým sme sa k tým pocitom v tebe a potom aj vo mne (lebo mňa bolelo, že teba bolí, že ja som ťa zboľavela), prepracovali, aj sme si posmútili, poplakali, schádzali sa a odchádzali od stola a slova. A to všetko v priebehu pár hodín, v dobrom zvyku pri hľadaní jednoty sme padli únavou do postele po polnoci.

Povedz, čo cítiš

Niekedy je to horšie, ako s dolovaním zlata. O to viac, ak ide o slová či postoje odo mňa. Alebo od teba ku mne.

Dokopať sa cez slanú, bezfarebnú krv citov až k tej žabe, čo si kdesi sedí v tvojom srdci na dne (posadená mnou ako dekorácia na prameň tvojho ja), tak to je záťah.

Ako dobre sa nám hovorí (teda aspoň by sa malo), ako nám je spolu fajn, keď nič nehorí, nebolí, neškrie a nehrozí. Hviezdy sú na dosah, loďka je síce malá, ale plávame a je nám viac, než fajn. Romantika všednosti.

Ale aj tak sú veci, ktoré nestíhame povedať, alebo možno nechceme, alebo možno nevieme, ako na to, žeby to bolo o mne a nebolo to pre teba rana z dela a priamo do čela.

A tak znovu sadať do lavíc života a učiť sa.

Vieš, chcela by som ti povedať, že cítim, že nie si vo svojej koži. Veľmi ma to bolí. Vidím, že aj teba to bolí. Čo sa stalo? Prvé kolo sa minulo úspechom. Druhé znamenalo môj odchod. Tretie znovu mimo. A štvrté? Ahaaa … tak takto to je v tebe a vo mne.

Neviem, nedá sa nám zaspať, kým v sebe nenájdeme to svoje ja – a pomôcť k tomu mám práve ja tebe a ty mne. Tak – ako sa cítiš? Čo v sebe nosíš?

Tréning každý deň

Dnes sa garde otočilo, však? Western pracovný sa preniesol do westernu ranného. Nejako si to zdivočil, keď si ráno naháňal to, čo si mal mať včera a tak … veď vieme.

Akurát, že teraz na tie pocity stačilo jedno kolo. Aj v aute, aj pred deťmi, ktoré toho chaosu boli svedkom. Že keby si nemal viac, ako osemnásť, tak… Hanbil si sa, až to siahalo k volantu. Vraj aby som to povedala nahlas. No bola som naštvaná. Posekal si nám ráno.

Prišla sms. Od teba. Prepáčte. Pohnojil som. Mrzí ma to. Už to nebude.

Pocity upratané, vzťahy živé. Oči žiaria a hlas na obed v telefóne je taký, aký ti patrí, keď si sám sebou. Western je za nami.

A inak, povieš mi v nedeľu, ako si sa cítil na tej hyper firemnej akcii?

Zaujíma ma to, čo v sebe nosíš. Pre nás oboch. Pre nás všetkých.