Nobelova cena za odpustenie

Dagmar Mozolová 2

Rozhovor s Richardom Čanakym, spevákom a skladateľom k Národnému týždňu manželstva

Prečo si sa rozhodol podporiť Národný týždeň manželstva?

Konečne okrem toho, aby sme chránili zvieratká a psíkov z ulice niekomu napadlo, aby poukázal na to, že sú tu manželstvá a rodiny, a že to súvisí s celou spoločnosťou. Mať zdravé rodiny, ktoré zároveň vedia, že sa niekto o ne zaujíma, je prospešné pre všetkých, aj pre tých, ktorí ešte nemajú svoje vlastné rodiny. Veľmi  som sa potešil a rád zapojil.

Ako dlho si ženatý?

Juj… Trinásť rokov, od deväťdesiateho siedmeho, tento rok to bude 14 rokov. 

Prečo si sa rozhodol vstúpiť do manželstva?

No. Ja som v podstate chcel byť aj kňaz a keďže som katolík, tak som sa musel rozhodnúť buď – alebo.  Premýšľal som pri takej modlitbe, a keď som si predstavil seba ako kňaza, mal som v sebe taký pokoj. Cítil som sa v tom postoji dobre. Zrazu som si predstavil seba ako otca a manžela, aj to ma nadchlo.

Mal som taký pocit, že mi Boh hovorí:  Kamkoľvek sa pohneš, budem s Tebou. Pochopil som tiež, že keď chcem byť dobrým otcom, musím byť otvorený aj pre kňazstvo a byť dobrým kňazom v tej rodine, a to isté platí aj naopak, ak chcem byť dobrým kňazom, musím mať srdce otca.  A tak som sa rozhodol, našiel som si dievča, štyri roky sme spolu chodili, a nakoniec sme sa vzali.

Prečo ste sa vzali?

Možnože tým, že v celej mojej rodine nemáme nikoho rozvedeného. Videl som vždy len harmonické vzťahy. Moji rodičia majú okolo sedemdesiat rokov a veľmi  sa ľúbia.  Aj teraz sme mali krstiny a otec hladkal mame ruku, bozkal  ju; a to je pre mňa taký obraz!  V tej chvíli, keď ich vidím spolu,  verím tomu, že láska nie je len chvíľková záležitosť. Nikdy som nevidel nič také, že by otec prišiel domov, vyložil nohy, čítal noviny a mama by bola bez neho niekoľko hodín. Dokonca domáce práce, čo sa týka varenia, žehlenia, umývania okien, to vždy robil otec,  on si moju mamu vždy tak pestoval.  Skôr som čakal na to, ako rýchlo sa dá už vziať s tou mojou priateľkou. 

Tým, že som počas nášho randenia začal študovať vysokú školu,  takže nebolo možné sa hneď vziať, ale vzali sme sa keď, som bol v treťom či štvrtom ročníku, teda ešte počas vysokej školy. Najprv sme boli prvé dva roky spolu bez detí, tak sme si to užili a keď sa vykryštalizovalo bývanie a tak, tak to začalo…

Boli nejaké oblasti, v ktorých ste sa museli obrúsiť, musel si ty ustúpiť, musela ona ustúpiť, čo ste robili, aby ste sa zjednocovali?

To obrusovanie trvá stále. Nie sme v plytkej vode. Keby som mal pomenovať náš vzťah, vidím takú horskú bystrinu, ktorá naráža, sú tam pereje, je to také dobrodružné, a to mi práve dáva taký pocit, že sa nenudím.  My sme si nedávno tak zaspomínali na tie naše prvé časy, na to chodenie a povedali sme si, že nič by sme nechceli vrátiť, o žiadneho toho obdobia by sme sa nechceli vrátiť, lebo je to také dynamické, že sme presvedčení, že nás čaká niečo nové, o nude ani chýru, ani slychu. 

My sme dosť také dynamické povahy, ani Silvinka, ani ja nie sme takí, že jeden povie a druhý je ticho. Predtým ako sme sa zobrali, som mal taký duchovný zážitok, akoby Boh roztrhol mapu a povedal mi: Doteraz si ju mal sám, ale teraz dávam jednu polovičku jednému a druhú druhému, a keď budete chcieť vedieť, kam ísť, musíte byť jednotní a dať si tie dve časti dokopy, aby ste mohli vidieť celok. To bolo pre  mňa zaujímavé. Uvedomil som si, že moja funkcia hlavy nebude fungovať asi tak, že zavelím, lebo nebudem vedieť, čo mám zaveliť. Ja som si musel dať pár zásad, že nebudem v konfliktoch útočiť na rodinu,  na jej rodičov alebo ona na mojich, takže sa snažíme neoháňať pri hádke tým, že tvoja mama toto, tvoj otec hento.

Za tých pár rokov, keď sa to stalo, som to vždy oľutoval, pretože som si uvedomil, že to nerieši ten konflikt. Raz sme mali taký vážnejší konflikt, keď Silvinka nakoniec buchla dvermi a odišla. Zostal som doma  a mal som v sebe taký spravodlivý hnev, že toto predsa nemôže takto zostať, určite pochopí, že urobila chybu. To bolo v noci, ona zobrala auto a odišla preč a zabudla odbočiť z diaľnice, takže sa dostala až niekam do Senca. Uvedomil som si, že ten čas je dostatočne dlhý na to, aby sa mohlo stať niečo zlé a už by som to nemohol vrátiť späť, keby sa to stalo,  a vtedy som si spomenul na také frázy z prednášok, že v najťažších chvíľach máme vzdať chválu Bohu. Až som sa išiel tej myšlienke vysmiať, že jasné, teraz som plne nažhavený, aby som sa tu modlil… Ale urobil som to z takej recesie, že ja tú svoju vzburu vo vnútri potlačiť neviem, a keď to chce riešiť Boh, nech si teda rieši…

Tak som sa začal modliť a chváliť Boha a bolo to pre mňa nesmierne ťažké, vysloviť tie veci, že Ho chválim za to, že má riešenie pre náš konflikt, ktorý vznikol z nejakej blbosti. Tá modlitba pokračovala a pominul sa pocit krivdy a hnevu. Už som sa len pozeral na hodinky, kde je, už mi zrazu bolo clivo, že snáď sa jej niečo nestalo. Domodlil som sa, otvoril som okno, jej auto práve zaparkovalo pod barákom, pekne sme sa na seba usmiali a bolo to krásne zmierenie, odvtedy už nikdy neodišla.

Sme prchkejšie povahy a nevadí nám to, nie je to niečo, čo by sme chceli eliminovať v tom zmysle, že nechceme takto riešiť problémy, práve včera som mal situáciu, že som bol doma sám so všetkými troma deťmi, Silvinka išla do nemocnice za svojou babičkou, a ja som mal s deťmi konflikt, lebo sa hašterili a ja to riešim vždy ako kolektívnu vinu, vždy sú potrestaní všetci. Večer som ich uspával a to si ku každému musel ľahnúť do postele a riešime veci. Dcérka Anetka hovorí: „No, čo spravíme stým dneškom?“ Hovorím:  „Zase mi rupli nervy, čo? Ale vieš čo, to vôbec nevadí, že sme sa zas pohádali, budeme sa vždy udobrovať a budeme si stále odpúšťať.“ 

A tak sme to uzavreli, to moje uspávanie. Ide o to, že nemám potrebu sa vyhýbať konfliktom, skôr ide o to, že keď mám odvahu sa pohádať, aby som mal odvahu poprosiť o odpustenie a zmierenie a aby sme nikdy nezaspali rozhnevaní.   Máme také heslo s manželkou, aby nikdy nezapadlo slnko nad naším hnevom. A medzitým čo bude, to je dynamické. Také pereje…

V naše spoločnosti je veľa rozvodov. V čom je rozdiel medzi vami a inými ľuďmi?

Podľa mňa v ničom. Viem si predstaviť, že náš konflikt by mohol končiť rozvodom.  Študoval som tieto veci a mám aj štátnice z rodinnej terapie, počul som veľa takýchto príbehov. Pri tých konfliktoch, nevyriešených konfliktoch, stačí, aby boli tri za sebou  – od ponožiek po  neumytý riad – tie emócie sa tam stále naberajú, zväčšujú, kumulujú, po čase ich človek už nevie pomenovať, ale ten hnev je tam stále väčší a väčší. Potom sa na neumytú šálku spoja všetky asociácie, naberie sa hnev z predchádzajúceho času, takže tie spúšťacie mechanizmy môžu byť akékoľvek.

Na tej hrane je každý jeden vzťah. Je to len o tom zmierení.  My tiež máme problémy s financiami, deti nás neposlúchajú, sú choré, mali sme tiež vážne rodinné starosti s chorobou dieťaťa, nevyhýbajú sa nám žiadne prekážky, riešime bývanie. Na každej takejto veci by sme sa vedeli pohádať a mať dlhodobejšiu krízu. Ten rozdiel je podľa mňa – vyznie to asi tak fraškovito – asi jedine v komunikácii.  V snahe a odvahe bojovať za druhého partnera.  Možno by som analyzoval tie vzťahy, za akých podmienok sa dajú ľudia dokopy a príde k tomu, že sa berú. Lebo keď sa vezme len romantická láska a dve dušičky, ktoré sú do seba zaľúbené, a časom to ružové vyprchá.. vo vzťahu musí niečo zostať, čo pretrvá roky. 

Keď odchádzame na koncerty, ešte som len na diaľnici, už mi je clivo za manželkou, pritom keď som doma, sa teším na cestu, a voláme si… Po tých trinástich rokoch stále cítim, že by som ju nemenil, ale keď sú konflikty a mám pocit krivdy a hovorím si, ako je možné, že toto nevidí, hovorím Bohu, že toto je jeho oblasť, ktorú sme si sľúbili pred oltárom – v dobrom aj v zlom. Rátam s tým, že on do toho zasiahne.

Niekedy vznikne taká situácia, že večer riešime deti, úlohy, na ktoré sme zabudli, je veľa hodín, treba ísť spať, sme nevyspatí, nervózni, decká sa začnú hašteriť, zrazu ako keby bolo sto čertov v rodine, a zrazu Silvinka povie, že sa musíme pomodliť. To je veľmi ťažká situácia, ale ja viem, že za ňou je riešenie. Ja som premýšľal nad tým, že keby sme vyhrali ja neviem milión euro, či by to riešilo naše problémy, že by sme si povedali: Je nám ťažko, poďme na dovolenku.  Myslím si, že všetky problémy sú v srdci, pred nimi sa nedá ujsť, ani keď vymenia ľudia partnera, jednoducho tie zranenia a charakterové veci tam sú, a tých sa človek nezbaví.

Ako udržiavate váš vzťah, aby bol romantický aj po trinástich rokoch?

Často zabúdam na to, že Silvinka by si toho zaslúžila viacej. Nie som ten typ manžela, ktorý nosí každú stredu domov ruže aj keď sa mi to už párkrát stalo.  Žiaľ, pri deťoch, ktoré majú celý týždeň nabitý krúžkami, nie je čas zájsť ani len na večeru…  Neviem… Vidím tie situácie, ako sa ľúbime, usmievame, držíme sa za ruky aj doma. Keď kukáme telku, držíme sa za ruky, ja ju potrebujem cítiť pri seba, ale asi by som mal niečo s tým urobiť. Ona má veľmi rada tie vonkajšie prejavy a ja som na toto veľmi taký… nevďačný. Nemám sa čím pochváliť… Na toto si musím dať bacha.

A tu sme pri tom, prečo je aj Národný týždeň manželstva. Cieľom je vyzvať manželov, aby robili niečo, čo možno roky nerobili. Aby si napísali ľúbostný list alebo zašli spolu na večeru, alebo robili niečo, čo im je príjemné. Tak čo by si urobil ty?

My sme počas randenia pravidelne chodili na pizzu do reštaurácie takej lepšej, kde sme vždy oslavovali výročie nášho vzťahu. Takže toto by som rád obnovil, aspoň to výročie svadby.  Ideálny stav by bol taký, že by prišiel pre nás taxík, mám zarezervované miesto v reštaurácii, dohodol by som cigáňa s husličkami, ktorý by prišiel zahrať k stolu, čašník by prišiel s kyticou ruží, a ona by o ničom  nevedela.

Môj problém je, že keď jej kúpim darček , nesmiem ho kúpiť skôr, len v deň darovania, lebo jej ho prezradím.  Môj otec má tiež tento problém, že my nedokážeme udržať tajomstvo.  To prekvapenie, ktoré skrývame, je nám vidieť na celej tvári,  všade, a už to aj moja mama aj Silvinka vedia, a ja už len chodím a hovorím: „Nepozeraj tam!“, takže toto mi zatiaľ v živote nevyšlo! Keby  také niečo vyšlo  v tej reštaurácii, to by som si vedel predstaviť.

A tiež…  Celé to predvianočné obdobie sme chodili po obchodoch. Často krát sme prišli do nejakého nákupného centra a nič sme tam nekúpili, lebo sme tam nič nezohnali.  A ja som bol z toho vždy frustrovaný a Silvinka spokojná. Nevedel som sa do toho vžiť, lebo mne tieto nákupné centrá dosť vadia, ale fakt je, že ona si to vedela oddeliť, že je tam so mnou. Tak aj toto tak umocniť a dať jej samého seba na celý večer. (Smiech.)

Čo pre teba manželstvo znamená?

Podľa mňa ten najdôležitejší obraz pre deti, aj keď im nestihneme všetko vysvetliť, je aby mali istotu, že ich rodičia sa ľúbia. Nemám žiadne hrdinské reči, ako by sa to dalo. Ale je to asi v tých princípoch: byť jednotný s manželkou, dávať deťom najavo, že riešime veci, že si odpúšťame, odpúšťať si s deťmi navzájom a vedieť sa vrátiť k veciam, ktoré ich trápia a myslia si o nich, že sú nevyriešené. A toto mám pocit, že už za toto by som si dal Nobelovu cenu, ak toto zvládnem.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (33 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

Pridaj komentár