Poď mi to prosím vysvetliť

Vždy, keď sa povadíme, je to nepríjemné. Ale ťažšia fáza prichádza, keď si potrebujeme vlastne pokojne povedať, „što slučilos“ a nájsť riešenie zo začarovaného kruhu vybuchnutých emócií, ktoré nám vždy mierne poškodia užívanie rozumu.

Veď chcem, ale

Ono je to tak zakaždým: sedíme oproti sebe ako pri x-tých mierových rozhovoroch za studenej vojny. Ja diplomat za ženu, ty diplomat za mužskú časť. A poďme: jemne skúšame oťuknúť, či a čo sa dá riešiť.

Ja nie som ľahký partner na rozhovor. Včera som ti to zas dala pocítiť. Možno práve tým, že som žena, moje zranené emócie a hrdosť robia moju komunikáciu príliš vášnivo protivnou, v obrannom a ironickom tóne. Vystreľujem svoju kompletnú slovnú zásobu bez ohľadu, kam ťa trafím (ba niekedy ťa trafiť aj chcem). Ešte dobre, že ty si zvyknutý nosiť brnenie a tak sa od teba tie moje strely odrážajú. (Niekedy ma to štve, ten tvoj pokoj…)

V pravde musím ale povedať, že nebyť toho, ako čakáš na opadnutie mojej peny s kľudom, tak neviem, kde by sme boli. A ty vieš aj to, že zas, keď to bude naopak, a ty budeš mať pretlak pred výbuchom, alebo tesne po ňom, budem ja tá, ktorá ti poskytne istotu, že aj vtedy si prijatý a že tvojmu hnevu a výbuchu rozumiem.

Takže: je to čudné, ale upokojím sa práve preto, že ma necháš vybúriť a len pokojne argumentuješ bez útoku. Hoci, aj tebe sa občas šmykne jazyk a tak sa nám zvykne situácia zacykliť, zaslziť, zabolieť.

A znovu.

Vedieť, že to pôjde

Bez istoty, že sa nám podarí preskákať svoju kalúžku sĺz a smútku spolu, by nebolo o čom a nebola by chuť začínať tie mierové posedenia. Aké je úžasné vedieť, že si v prípade môjho rozladenia ty ten rytier bez bázne a hany, ktorý obstojí!

Učíme sa to znovu v každej paseke: povedz mi, ako si to myslela. Čo si cítila? Takto som to pochopil správne? Nie, nepochopil. Tak ešte raz: naštvala si sa a kričala preto, lebo deti po x-tý raz neupratali hry a preto si im ich zatrhla na mesiac? Nie, toto nebolo o tom. To bolo o tom, že ma vytočilo nerešpektovanie dohôd niekoľkokrát pripomenutých pokojne… nielen dnes. Že na to doplatila krabica s hrami, sorry. Dodržala som len slovo, ktoré som dala, napriek protestným petíciám jednotlivcov aj kolektívu. A štve ma, že sa ich zastávaš, že mesiac je veľa a že sú to deti. Teba nezlostí, keď si robia, čo chcú a pravidlá hry/chodu našej rodiny majú na háku?

Hodina… dve… nejako som si všimla, že som prestala kričať. Teda, byť rozčúlená, podľa mňa. Prestali mi tiecť slzy a nesmrkám nosom do seba. A už sa vládzeme na seba pozerať. Nie som jedovitá a ironická. A ty mi nevraciaš smeče späť s racionálnymi poznámkami, ktoré tak pichajú. Dokonca som zistila, že som schopná priniesť ti pohár s vodou na pitie a prisunúť si stoličku bližšie. A netvárim sa už ako neprístupný nezávislý ostrov. Práve som sa dozvedela po toľkom čase rozprávania, ako ti vadí, že naše deti si z nás robia zvukovú kulisu bez rešpektu. Začnem sa smiať a zas mi tečú slzy…

Správne slová

Aké je to oslobodzujúce znovu počuť, že sa zhodneme. Že celé to bolo – odborne povedaný – nezvládnutý komunikačný šum. Teda… hluk. A bolo to vôbec?

Bavíme sa celkom normálne, hoci mám urobené naparenie tváre slzami, a cestičky soli cítim ešte aj na druhý deň. A tiež modrinu na duši… takú citlivú a opatrnú, ako moje slová a zjemnené, spomalené pohyby. Ako sa teraz bojím, aby som ti JA neublížila slovami… lebo viem, ako som ti ublížila, kým som ti povedala „odpusť“ a kým sme si to celé nevypovedali do konca. Už bez kriku. V potrebe nájsť riešenie, v počúvaní, ktoré začína znovu bez útoku: „Chcem ti povedať, že poobede, keď som deti napomenula kvôli neporiadku s hrami, mi chýbala tvoja podpora. Vieš, ako potom stále všetky panáčiky, kocky, karty a kadečo hľadám a ako im to následne chýba pri ďalšej hre. Cítila som sa ako policajt a môj šéf neprejavil o prípad záujem, až kým nedošlo k prestrelke. Chcela by som ťa poprosiť, aby si nabudúce bol – ak si doma – mojou oporou pri riešení takýchto káuz a pomohol nám doriešiť pokojné spratanie si hier či čohokoľvek, s čoho uprataním majú naše deti problém.

Aj mne ide o to, aby sa na jednej strane mohli aj nabudúce hrať s kompletnou hrou a na druhej strane aby sa aj cez dodržiavanie upratania si po sebe učili pravidlá potrebné pre ich život do budúcnosti, ktorý je zároveň potrebný aj pre náš život tu, ak nemáme zapadnúť v neporiadku. Budem ti vďačná, ak v tom budeš stáť so mnou a preberieš motivačnú a kontrolnú činnosť nad úlohou ty.“

Kým dospejeme k takejto pasáži, spotí sa nielen moje, ale aj tvoje ja. Ale: ako nádherne sa potom dá smiať, objať sa, pritúliť, … aj bozkať… a všeličo iné, ak vieme, že sme mohli otvorením srdca pre toho druhého nájsť správnymi slovami jednotu!

A inak, milovaný môj rytier bez bázne a hany, nezahráme si scrabble? Upracem ho.