Obraz o našom manželstve

Nie si práve typ, ktorý by mal špeciálne blízko k výtvarnému umeniu. O kreslení ani nehovoriac, prvé zajace, mackov, domy a stromy kreslím deťom ja. A ak by sme sa mali aj na niečo podujať, tak by to rozhodne nebol žiadny impresionizmus, ani kubizmus, ale skôr insitné umenie.

Lenže: denne sme povolaní – pozvaní vytvárať obraz o nás dvoch, o našom manželstve.

Ja pred tebou, ty predo mnou

Obaja sme si doniesli do toho nášho domu manželstva peknú výbavu. Niečo z domu, z výchovy, zvykov a tradícií, lebo sa to tak u nás (ne)robilo. Niečo z povahy, z koníčkov, odporu k jedlu (buď pozdravený, grenadír marš a ryžový nákyp kontra moje hrozienka a med). Jednoducho: nejakí sme. Niekedy je to super, inokedy sa dá mávnuť rukou a inokedy… hm.

Vnášať svoje ja do toho, čo je naše, je niekedy ťažké. Aj keď je to dobrá vec/vlastnosť/schopnosť. Nie vždy je všetko upotrebiteľné práve v tom okamihu, na tomto mieste. Schopnosť rozlíšiť to je jedna vec, druhá je láska, ktorou sme schopní brať ohľad na všetky okolnosti a hlavne: na toho, čo je oproti mne.

Tvoja vášeň k lyžovaniu a moje amatérske divadelné angažmán padli na oltár (vravíme, že dočasne) viac-menej hneď. Toto nás tak nebolelo, ako vzdávať sa vtedy, keď  máme pocit, že moje ďubanie do PC v noci a tvoje futbalové prenosy sú pre nás spásou.

A vždy treba voliť, rovnako, ako pri nanášaní farby: bude tam priveľa mojej tehlovo červenej alebo tvojej citrónovo žltej, alebo sa zhodneme a tentoraz tam dáme niečo v príjemnej zelenej?

Hľadieť na to – v prvom rade – čím ti urobím radosť, čo nám urobí radosť, aj keď ja musím počkať, prináša ďalší, vytúžený ťah na plátne. Stojí za to.

Pred deťmi…

Náročnejšie je tento obraz vytvárať pred deťmi – aj vtedy, keď sa hneváme a máme pocit nedostatočnej podpory. Jasne sme sa dohodli, že toto robiť nebude a ty si mu to prepáčila? Akýkoľvek posun od dohôd/pravidiel/zvykov, ktoré medzi sebou máme, sú ako zmizík v lepšom prípade, v horšom ako blatový fľak. Čistiť to, nič moc.

Niekedy to tak vyzerá, že jednoduchšie by bolo praštiť toto plátno kdesi do kelu a vziať si iné a iného parťáka.

Ale: to, čo sa tu už vynára, má za sebou príbeh… okamihy, ktoré si nechceme dať vziať… a obraz má už myšlienku, štýl,  kontúry, treba doťahovať len detaily.

PR zvonku

Veď, tie detaily! Mord nielen maliarov, ale aj náš.

Vždy, keď niekam ideš, ťa prosím, aby si sa na seba pozrel. Vraj si ok, ale ja vidím, že nie si obrazom mojej starostlivosti o teba – napriek tomu, že chápem tvoju skromnosť. A tak je pre mňa ťažké stále bojovať trebárs o to, kedy z tvojho hára spravíme účes, v ktorom vyzeráš ako človek – a to máš kaderníctvo zadara doma.

Rovnako, ako teba štve, keď to z času na čas prešvihnem s make-upom a mračíš sa na mňa už doma. Eeee, toto nie. To nie si ty. To nie je moje žieňa…

A potom, keď sme sami a potrebujeme stále vedieť, že za sebou stojíme. Aj vtedy,

keď sa povadíš zas s mojou mamou.

Principiálne máš pravdu, to je bez debát. Ale: mama sa sťažuje. Ten prístup, ten tón! Hm, mami, ale ty ho musíš mať rada. Že prečo? Lebo to je tvoj najlepší zať, akého máš. Je totiž… jediný, vieš?

Vždy to skončí smiechom a PR tvoje/naše je minimálne na tom dobrom plusovom bode, ako bolo, ak nie vyššie. A vieš, asi ti to málo hovorím, ale tak sa teším, keď žehlíš rozdiely medzi mojou asi prílišnou spontánnosťou a dekórom na druhej strane plotu.

Medzi štyrmi okami

S tým, že si tie detaily vyrozprávame sami medzi štyrma okami, aby bolo jasné, koľko spontánnosti druhá strana za plotom unesie a mňa zas  ten úbytok nezabije. Alebo aj keď sme zas ako fialové vrany so žltými škvrnami a zeleným zobákom pre názor. A? Ideme ďalej, sme svoji. Že nech sme kdekoľvek, tak ty si pre mňa ten najúžasnejší a ja tvoja najkrajšia – a že sme o tom presvedčení. 

Toto PR šírim ďalej ja  a ty tiež. Lebo sme sa rozhodli jeden pre druhého, ako pre to najlepšie, čo sme vedeli nájsť – a ak ťa chválim, hovorím o tebe v dobrom, zdieľam, aké zázemie a nehu mi pripravuješ, hovorím tým iným jasne: vybrala som si skvele a niet čo meniť. Je to nielen o tebe a tvojom dobrom obraze z mojich pravdivých slov pred inými, ale aj o mojom dobrom nose a vkuse, ktorý mi v dobrom môžu závidieť,  a v konečnom dôsledku o tom, ako iní vnímajú naše manželstvo.  Nie sme chudáci ani tak nechceme/nepotrebujeme byť vnímaní. Je nám spolu dobre, čoraz viac.

Farby na našom obraze tak ožívajú a obraz nášho manželstva je ako živý. Ale vážení, bude to ešte lepšie: ešte stále na ňom pracujeme… nové farby, odtiene, hry s tieňmi a svetlom… bude to paráda.

(9 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...