Mýtus o manželskej láske (6): Nedokáže ma urobiť šťastnou

Kto nechce byť šťastný? 

Byť šťastným je to najvšeobecnejšie pomenovanie toho, za čím chceme ísť. Pomenovanie našej túžby, ktorú ani nevieme pomenovať.

A možno naše stratégie, pre ktoré sa v živote rozhodujeme, môžu súvisieť práve s týmto všeobecný cieľom – zabezpečiť si šťastie. A niekedy možno len krčovite bránime ten kúsok šťastia, ktorý sme horko- ťažko objavili, a bránime si ho, aby nám ho náhodou niekto neuchmatol, alebo aby sa náhodou nevytratil. 

Každý si nejako definujeme šťastie a častokrát vznikne z tejto definície ďalšia všeobecná definícia. Konfrontujeme svoju realitu s našimi predstavami o šťastí (ktoré je často zahmlené) a kontrolujeme, či je tá naša pomyselná kontrolka (ručička) v červenej zóne, alebo sa pohybuje v komfortnej zóne čiernych čísel. 

1. ČO JE ŠŤASTIE

Ak si položíme kardinálnu otázku: Čo je to šťastie?

….štestí, co je štestí…? (Adolf Heyduk, vo filme Śkola základ života)

Čo nás napadne okrem mušky? Presne tak, každého niečo iné!!

Ako dospejeme k definovaniu nášho šťastia a čo všetko sa podiela na tvorbe naších snoch o šťastí?

Mám predpoklad, že definovanie šťastia úzko súvisí s naplnením naších potrieb a túžob. Od útleho detstva sa repertoár našich potrieb rozširuje a prehlbuje (od fyziologických potrieb, cez emočné a sociálne až po etické potreby). Vytvoríme si systém hodnôt, v ktorých hľadáme svoje šťastie. 

Niekde v tomto procese sa rodia naše predstavy šťastia:

napr.:

• budem šťastný, ak budú všetci okolo mňa šťastní
• budem šťastná, ak budem mať deti
• budem šťastný, ak budem mať istoty (finančné, vzťahové)
• budem šťastná, ak ma budú potrebovať…
• budem šťastný, ak budem slávny a vplyvný…
• budem šťastná, ak budem mať krásnu rodinku
• ….

Áno, môžeme mať rôzne predstavy, ale princíp podľa môjho názoru zostáva stále ten istý.

 Na pozadí naších predstav o šťastí je hľadanie odpovede na dve základné otázky:

1. Som schopný niekoho milovať?
2. Som hodný lásky?

…lenže odpovede na tieto dve fundamentálne otázky majú veľa podôb, pre rozmanité situácie a obdobia, rozmanité odpovede, ktoré sa každú chvíľu menia a vyvíjajú – tak ako život. Až si z toho vytvoríme celkom premyslený systém – stroj na šťastie.

2. Čo so strojčekom šťastia?

Poznáte príslovie: Každý je strojcom svojho šťastia? 

Každý to berie. Áno, je to tak. Je to pravda. Je to svätá pravda, ale keď vstúpia do manželstva, akoby to už neplatilo.

Ako keby sme vstupom do manželstva tieto naše strojčeky na šťastie, ktoré sme mali v sebe, na ktoré sme mali manuál, a ktoré sme nejako ovládali, odovzdali tomu druhému. V podstate sa vzdáme zodpovednosti a za svoje šťastie robíme zodpovedným druhého, ale … a priznajme si to, aj za nešťastie.

V manželstve sa tí dvaja nejako robia šťastnými, cítia, že robiť toho druhého šťastným je najlepšou cestou, aby sa cítili šťastní obaja. Taký dobrý biznis model – recyprocita napĺňania. Používajú stroj na šťastie toho druhého. Spočiatku im to ide celkom fajn, od ruky, bez námahy. Akoby ten stroj nebolo treba nejako ovládať, on ide sám – ako autíčko, ktoré je natiahnuté. Občas sa im pritrafí nejaká tá hádka, nejaká drobnosť, mrchavosť, ktorú ešte zvládnu. Jeden od druhého dostávajú lásku priehrštím.

Na začiatku vzťahu prichádza šťastie, ktoré nám vytvorí ten druhý ako milé prekvapenie, po mesiacoch to očakávame, po rokoch si ho dožadujeme. A ak sa dlho dožadujeme a šťastie neprichádza, môžeme si klásť oprávnenú otázku, či ma ten druhý vie urobiť šťastným.

A možno na druhej strane je partner, ktorý si nevie popýtať, a tak len očakáva dlho neočakávané. Stroj na šťastie toho druhého sa pokazil. A z toho môže vzniknúť predpoklad, že ten druhý už ma nevie urobiť šťastným.

3. Ako na strojčeky šťastia v manželstve

Tak ako sme už v úvode spomenuli, častokrát je za našou predstavou šťastia nejasná predstava o svojom šťastí. 

“…neviem čo chcem, viem čo nechcem…”

S touto nejasnou predstavou šťastia častokrát pristupujeme k očakávaniu naplnenia od partnera/ky. Nuž, sami nevieme, čo chceme, ale očakávame, že nám to ten druhý naplní.

Už nestačí len

Potrebujeme hlbšie skúmať svoje túžby, potreby. ako aj ich spôsoby naplnenia. Základný predpoklad je, že jedna potreba/túžba sa dá naplniť na tisíc spôsobov. Ten náš spôsob potrebujeme nájsť, konkretizovať. Častokrát prežívame frustráciu v potrebách, ktoré si nevieme naplniť sami, sme kvázi odkázaní – a to nás zvádza k pasivite. A to je pasca. Ak potrebujem, aby mi partner/ka niečo naplnil/a, musím vynaložiť veľmi veľa úsilia, aby som to “niečo” 

objasnil to druhému v jeho reči, aby to on/ona pochopil

a motivoval – dodal síl a energie

A to je fúra práce.

Ten druhý sa bude musieť učiť – ak chce udržať recyprocitu napĺňania – ja tebe, ty mne. Aj ten druhý ma tú istú úlohu:  

• identifikovať a definovať svoje potreby- predstavi o šťastí
• jasne objasniť tomu druhému, jemu zrozumiteľným spôsobom a samozrejme mu dodať silu a motiváciu 

Ako môže ten druhý naplniť niečo, čo je mne samému nejasné? A ako môžem predpokladať, že bude vedieť používať svoj strojček?

Búrame mýtus: Nedokáže ma urobiť šťastným/ šťastnou!

Je mojou zodpovednosťou pracovať na tom, aby som bol šťastný/šťastná.

(5 hlasov, priemerne: 3,80 z 5)

Loading...