Mám dve deti, vlastne tri, ak počítam muža

Poznáte ten pocit, keď sa neviete rozhodnúť, či máte dve deti alebo vlastne tri, ak počítate aj svojho muža? Pároví terapeuti by zdvihli varovný prst, lebo tento výrok prezrádza, že nemáte otca svojich detí v úcte.

No ako ospravedlniť niekoho, komu ťahá na 40 a možno je dávno po, ale správa sa ako desaťročný?

Keby sme vyložili karty na stôl, museli by sme povedať, že sú dni, keď nás partneri stresujú viac ako deti. A chvíle, kedy sme presvedčené, že nás tak rozčuľujú, že bez nich by to bolo jednoduchšie.

Robím vždy viac ako on

„Mám úplne jasno v tom, prečo beriem svojho muža ako ďalšie dieťa v rodine,“ hovorí Kristína.

„Nemôžem považovať za rovnocenného niekoho, kto sa nespráva ako partner, nepristupuje k povinnostiam s pocitom spoluzodpovednosti a všetko, čo sa dá, nechá na mne.“

Podľa Kristíny nie je dosť, keď je otec len babysitter. Otec by mal byť otec a nie akýsi záložný plán, ak je treba na chvíľu postrážiť dieťa.

Problém je, ak večne cítime nespravodlivosť, nevyváženosť, to, že máme na starosti väčšinu rodičovských povinností, aj povinností okolo domácnosti, bez ohľadu na to, že máme rovnaký úväzok v práci.

„Som unavená z toho kolotoča,“ vraví Kristína a priznáva, že sa v nej striedajú obdobia rezignovanosti alebo úplného hnevu na muža, o ktorého sa je treba starať namiesto toho, aby sa mohla spoľahnúť, že sú dvaja a sú jeden tím.

»»» Prečítajte si aj: Žena, ktorá na seba zabudla, žije život svojho muža a svojich detí.

Pomáha ti doma muž?

Je málo žien, ktoré môžu povedať, že doma to majú s mužmi rozdelené 50 na 50. Priznávajú to aj mamy, ktoré inak tvrdia, že otcovia ich detí sú tí najviac úžasní a celkom oddaní rodine. Napriek tomu cítia tlak, že tá „koncovka“ je na nich.

Mamy sú tie, ktoré musia všetko dokončiť. Mamy sú tie, ktoré nikdy nič nestíhajú.

A čo by sme potrebovali od mužov? Len pomoc, aby sa zapájali? Aby boli našou oporou?

Ak mužov vtesnáme iba do akejsi podpornej úlohy, nikdy nebudú „partnermi.“

Je dobré zamyslieť sa, ako sa o svojich mužoch vyjadrujeme, aké roly im prisudzujeme, čo od nich očakávame. Čo by sme chceli zmeniť, aby nám bolo lepšie?

Rozmýšľam vždy viac ako on

Majú otcovia starosť o budúcnosť svojich detí? Určite áno, ale necítia takú ťarchu zodpovednosti ako matky pri každom jednom rozhodovaní.

Marcela hovorí:

„Len keď si dcéra pýta obyčajnú sušienku, už myslím nielen na to, čo urobí cukor v jej tele, ako bude nasledujúce hodiny naspídovaná, umrnčaná. Predstavujem si zubné kazy, detskú obezitu, cukrovku, závislosť na sladkostiach, keď bude staršia. Pre môjho muža je to len sušienka, blbosť, stále podľa neho príliš riešim. Za to on sa správa, ako by mu bolo všetko jedno!“

Mamy idú viac do hĺbky, viac premýšľajú o dôsledkoch, ktoré ich voľba prinesie neskôr, ako to ovplyvní ich deti. A často sa cítia pri tom premýšľaní a rozhodovaní osamelé, akoby to bolo len na ich pleciach. Ak sa ukáže časom, že to bolo zlé, sú oni na vine, oni sú tie, ktoré urobili chybu.  

Otcovia niekedy nedomýšľajú veci ani z večera do rána. Nevidia tú roztočenú špirálu udalostí, ktoré budú nasledovať, keď napríklad nechajú dieťa ponocovať, nezoberú mu náhradné oblečenie, nevyfénujú vlasy.

Preto nerobia drámu zo soplíka, lebo si za ňou nedomyslia týždeň očr-ky, na ktorú spravidla aj tak nikdy nenastúpia. Nežnú dôsledky svojich nedomyslených rozhodnutí – preto ich máme za nezrelé deti.

„Pristihla som sa, že keď vyprevádzam muža s dcérou z domu, už som nachystaná na to, s akým „prúserom“ sa zase vrátia,“ priznáva Marcela. „Tie scénky sa opakujú ako cez kopírku. Ja som pre neho hysterka a on pre mňa nezodpovedné decko.“

Pozor na to, čo si želáme

Pokiaľ nám opakovane behajú v hlave myšlienky, ako je všetko len na nás, ako sa na nich nedá spoľahnúť, že sme tie jediné dospelé v rodine, ľahko môžeme nadobudnúť dojem, že bez muža by to bolo ľahšie. Jednoduchšie.

No neznamená to, že by to bolo aj lepšie.

Opýtajte sa mám samoživiteliek, aké to je. Nie týždeň, či dva bez muža. Aké to je, keď je to takto stále. Verte, že stres, v ktorom žijú, sa nedá porovnať.

Aby sa nám podarilo pohnúť z miesta alebo si aspoň na chvíľu odskočiť zo začarovaného kruhu, mali by sme sa pokúsiť pomenovať, čo sú pre nás tie najväčšie stresory, kedy sa cítime zle – a kedy naopak dobre, čo nám funguje, čo nás naopak deptá a frustruje, čo v nás vyvoláva nepohodu – a čo by sme vtedy potrebovali.

Netreba tlačiť na to, aby sa zmenil partner k obrazu, aký si želáme. Niekedy viac pomôže, keď sa sústredíme na seba – dospelé sme aj my vtedy, keď sa vieme v prvom rade postarať o seba.

Zaujímavý článok:

»»»» Keď mám nervy, kričím na deti, no ony mi odpustia.