Kurz pre muža: Ako byť hrdinom (10)

Každý muž raz zapochybuje o svojej schopnosti víťaziť, najmä v manželstve. Niekomu sa podlomia nohy po niekoľkých rokoch, inému zas po niekoľkých desaťročiach. Zrazu nemáme v rukách meč a štít, ale len prázdny pocit a nepredstaviteľnú obavu, že tento boj sa vyhrať nedá.

Manželstvo sa nám rúca a namiesto pocitu hrdinstva sa nám natíska pocit “lúzerstva”. Kontext, v ktorom sa vina pripisuje nám a naše chyby sú tak okaté, že nám len pridáva na pocite neschopnosti.

Ako toto zmeniť? Ako zvíťaziť? Kde som urobil chybu? Dá sa ešte niečo urobiť?

Ukážeme si to v troch krokoch, ako zmeniť nepriaznivú situáciu v manželstve na hrdinské víťazstvo.

Uvedomiť si, kto je môj nepriateľ

Konflikty, ktoré sa zostrujú a vytvárajú napätú a vyostrenú komunikáciu, často zatemnia výhľad. A my sekáme a sekáme, a pritom nevidíme, že sekáme do spolubojovníka – teda do vlastnej manželky.

Predstavte si, že idete v roji vedľa seba. Manévrujete mečom proti spoločnému nepriateľovi (egoizmus), a po chvíli sa zdvihne prach (ako je zvykom na bojisku) a stratíme prehľad a orientáciu. A tak sa znenazdania otočíme proti sebe a sekáme do seba hlava nehlava s cieľom ochrániť seba.

Na výčitky, silné slová a vyhrážky (manéver mečom) sa bránime (racionalizácia, obrana, negácia), a keď sa “nepriateľ” unaví, zaútočíme my. Teda výpad mečom (výčitka, zraňujúce slová, obvinenia…) a “nepriateľ” sa bráni. V tomto boji utŕžia rany obidvaja a jediná záchrana, ktorá sa natíska je ísť od seba. Vysilený z boja už aj zabudli prečo vlastne bojujú!

Ako zmeniť tento nezmyselný boj?

Tak, že čím skôr zložíme zbrane a prihovoríme sa spolubojovníkovi – manželke:

“….., mrzí ma, že som ťa ranil, že som na teba útočil, odpusť mi. Nechcem bojovať proti tebe, chcem ťa milovať a byť tu pre teba, lebo si ten najúžasnejší človek v mojom živote. Skladám zbrane, a nechám sa raniť tebou, lebo si to aj zaslúžim. Maš právo mi vyčítať a hnevať sa na mňa…..milujem ťa.”

A čo ak ten druhý bude ďalej sekať do nás – bezbranných?

Práve v tom je to hrdinstvo – ostať bezbranný pre toho druhého. Ten druhý – manželka – veľmi rýchlo pochopí, že nepotrebuje ťažké zbrane, aby sa dostala k vám. Tu sa môže zmeniť celý zraňujúci kontext – už sa nebojím o seba, ale ide mi o toho druhého.

Ten pravý nepriateľ nie je manželka, ale náš egoizmus.

Záujem o toho druhého

Možno si myslíme, že stačí prísť na to, kde robíme chyby a následne ich nerobiť. Teda vyvíjať veľa aktivity, aby som bol pasívny? Trochu nelogické. Prečo všetci chcú spoznať, kde urobili chyby? Načo je to dobré?

Opusťme už konečne seba,

prestaňme sa zaoberať sebou samým a začnime už konečne myslieť na potreby našej ženy. K čomu bude našej žene naše prehodnocovanie doterajšieho života? Veď, naďalej zostane sama so svojimi potrebami!

Nie je užitočnejšie sústrediť sa na prítomnú chvíľu a to, čo je užitočné pre manželku teraz?! Čo môžem urobiť pre manželku, aby sa cítila príjemne, aby sa cítila výnimočne? Čím jej môžem priliať energie, ako jej môžem pomôcť zahojiť rany z boja, ktorí sme nezmyselne viedli proti sebe?

Hrdina zabúda na seba a myslí na toho, komu treba pomôcť!

Pomôcť treba tvojej manželke, pretože je vysilená a ubolená! Boli časy, keď ťa vnímala skôr ako draka, ktorý jej ubližoval. A tak musí prejsť určitý čas, aby ťa tak prestala vnímať a začala ťa vnímať ako hrdinu, ktorý tu bol už predtým a je tu opäť – skromnejší a láskavejší.

Dajme si ešte jednu šancu!

Toto je pasca, ktorá môže zraniť ešte viac. Láska si nedáva podmienky. Jediná podmienka je – že ťa nikdy neopustím. Láska je najkrajšia na konci nie na začiatku či v strede manželstva. Do obohacujúcej lásky treba dozrieť ako aj do šťastného manželstva.

Nebuďme netrpezliví

Netrpezlivosť a egoizmus nám nahovárajú: “…. prečo máš čakať, veď ty si zaslúžiš väčšiu a krajšiu lásku a nie toto zraňovanie a ubližovanie! …” Áno, je to tak, ale cesta k šťastiu vedie cez kopec bolesti, poblúdení, omylov a chýb. Kto chce prežívať obohacujúcu lásku hneď, ten to bude mať ťažké.

Aj naša rýchla doba nás vychováva k netrpezlivosti: “…. netreba sa obmedzovať, kúp si už teraz! …” – ale za akú cenu? Stres zo zaťaženia, obavy o budúcnosť..… Alebo – “…iba to je dobré, čo je rýchle a hneď!!…”

Láska ma iné zákonitosti – je ako kvetinka, ktorá rastie od semienka, ktoré sa cíti osamelé a opustené v čiernej zemi. Ťažko sa prediera zeminou až kým nevyklíči a neuzrie svetlo sveta. A ani tu to nie je bezproblémové – vietor, lejak, úpal, hmyz a burina, ktorá ju chce udusiť… Záhradník je síce nablízku tejto kvetine a jeho starosť o ňu je veľká, ale nevzdá to niekde uprostred. Stará sa o kvetinku a starostlivo si vyčká, kým mu kvietok rozkvitne do nádhernej až podmanivej kvetiny.

Tak je to aj s manželstvom. Hrdinstvo je nevzdať to skôr ako začneme dozrievať. Nehovorím o trpnom vydržaní, ale o zameraní sa na cieľ – dozrieť. Veď, zlato sa čistí v ohni.