Kurz pre manželov: Harmonické manželstvo: Dá sa to?

Každý z nás túži po harmonickom vzťahu! Táto túžba je v nás bez rozdielu, či sme ju zažili, alebo postrádali v svojich pôvodných rodinách.

Tak či tak, nesieme si ju do manželstva ako predstavu harmónie, ktorá nás sprevádza. 

Pred svadbou sme presvedčení….

Do manželstva vstupujeme s istotou, že to naše manželstvo harmonické bude. Pred svadbou sme presvedčení, že s tým druhým to bude harmonické, lebo on/ ona je ten pravý/ pravá.

Na čom je postavená táto naša viera, pardón, istota?

Mám za to, že do manželstva nikto z nás nevstupoval pohádaný, alebo nespokojný, že nám to neklape. Do manželstva  väčšina z nás vstúpila so silným zážitkom jednoty, lásky, naplnenia, úžasnej komunikácii, vášni, nežnosti či romantiky. Pred svadbou sme boli úplne ideálny pár! Zažili sme dokonalosť!

Slúbili sme cudziemu človeku všetko

Zrejme tento zážitok bol tak silný, že sme dokázali urobiť to – čo v iných sférach spoločenského života ani nie je možné – sľúbili sme cudziemu človeku všetko – seba, až do smrti. Nie len, že mu bude patriť všetko čo máme, ale aj to, čo ešte len budeme mať. Dokonca aj keď nám bude zle a všetko bude na figu, nič neotrasie náš sľub.

Aj vy prežívate hrôzu z toho, čo sme to len spravili :-)?

Verím, že to má nejaké logické odôvodnenie, prečo sa ľudia berú a od nepamäti si sľubujú  jeden voči druhému záväzok až do smrti. Verím, že väčšina z nás vtedy, keď stála pred oltárom, či v sobášnej miestnosti, to myslela vážne. Tiež verím, že po rokoch to väčšina z nás aj zopár krát oľutovala.

Urobili sme hlúposť? 

Prečo? prečo je to tak? Prečo tá dokonalosť nevydržala, prečo tá harmónia vyprchala? Žeby sme boli zaslepení? Urobili sme hlúposť? Boli sme mladí a nerozvážni? Kde je chyba? V čom je problém? Ako je to možné?

Rozčarovanie …

Keď sa tak zamýšľam a snažím sa tomu porozumieť, prvé čo si všimnem je rozčarovanie. Po rokoch manželského života začneme cítiť, že niečo nefunguje, že sa niečo pokazilo, respektíve, že to nevyšlo.

Sú niektorí, ktorí takéto rozčarovanie pochopia ako omyl svojho života a hľadajú únik z väzenia. Veď by išli proti sebe, ak by sa nesnažili zachrániť seba. Veď už skúšali všetko pre záchranu vzťahu.

Sú aj takí, ktorí toho veľa vydržia a znesú toho veľa – pre rôzne veci – deti, rodina, hypotéka, bývanie, peniaze, atď. Sú aj takí, ktorí bojujú o navrátenie harmónie – a hľadajú, kde a kto urobil chybu.

Poznám aj takých, ktorí namiesto hľadania chyby (či v sebe, alebo v tom druhom), sa na to rozhodli pozrieť úplne inak. Teraz by som dal priestor Táni a Aďovi. Sú manželia 16 rokov. Ako to vidia oni:

 

Táňa a Aďo. Sú spolu 16 rokov:

Skúsim nájsť pár viet a vyjadriť to, čím žijeme my…

Pár rokov sme spoločne plávali a vystačil nám pocity, že sa máme radi,

že máme spoločnú dcéru, že vytvárame spoločné nové hodnoty a že sa vzájomne priťahujeme a máme stále jeden pre druhého viac pozitív ako negatív. Ale nesnažili sme sa spoznávať… postupne sme sa vzďaľovali jeden od druhého.

Často sme sa hádali kvôli iným očakávaniam jeden od druhého, málo sme komunikovali, spoločnosť nám nepretržite robil televízor a jediný čas, kedy sme sa v podstate počuli a čosi o sebe dozvedeli boli návštevy našich priateľov.

Neoceňovali sme sa…

Mojimi opakujúcimi sa chybami boli neustále tlaky na môjho partnera…, v horlivej snahe v čo najkratšom čase dosiahnuť ,,naše”  alebo skôr moje vytýčené ciele (rekonštrukcia domu) som ho neustále tlačila bez dostatočného oceňovania, chválenia a povzbudzovania.

Namiesto toho som často kritizovala,

že to robí pomaly, že sa nestíha, atď… . Zákonite to muselo niekam dospieť a zrejme nie tam, kam som očakávala ja… Dom sa dokončil, môj nástup do novej práce a pozornosť takmer z 90% sústredená všade inde okrem môjho partnera.

Kvôli domu môj Aďo prerušil svoj biznis a aj oň takpovediac prišiel a bol doma… Po nasťahovaní sa staral o deti, varil, dokončoval,… páčilo sa mi to, ale asi som to nedávala dosť najavo a jemu to určite nestačilo…

Aďo nastúpil do novej práce a tam stretol inú ženu,

ktorá bola ochotná dať mu všetko čo ja som nedávala, lebo som ani netušila, ako sa má o vzťah, partnera a lásku starať… Všetko čo som dokázala bola neuveriteľné sklamanie, urazenosť, ohrdnutie, smútok, bolesť a hnev na môjho partnera… Veď ja som predsa všetko robila pre nás, pre naše deti, aby nám bolo lepšie, aby sme mali dostatok prostriedkov, aby …a nejak som pozabudla postarať sa, aby môj manžel mal to, čo potrebuje…

Nevedela som si s tým rady a veľmi ťažko sa v tom čase žilo, takmer sme sa rozviedli…

Neviem ani  dodnes čo asi presne v tom čase rozhodlo, že sa môj Aďo nakoniec ku mne vrátil…

V nasledujúcich rokoch sme začali tráviť dosť času sami dvaja a to bolo fajn, zbližovali sme sa, ale ja som sa stále snažila nájsť odpovede prečo sa to stalo, čo som robila zle, samozrejme som ani pri jednej hádke nevynechala možnosť pripomenúť mu ako mi ublížil. Napriek tomu to nejak šlo…

Potom prišlo obdobie mnohých zmien,

jednak sme obaja začali podnikať, jednak sa nám narodili 2 ďalšie dcérky a toto bolo pre náš vzťah mimoriadne náročné… Naša práca si vyžadovala maximálne úsilie ale aj naše deti nás potrebovali… Venovala som sa deťom, práci a dookola a o môjho manžela som očakávala, že bude robiť to isté, že sa bude ponáhľať z práce, aby mi mohol pomáhať s našimi malými deťmi, lebo skutočne to bolo veľmi náročné  zvládať to… Bol to jeden chaos…

Už nehcel chodiť domov, kde ho čakala vždy nespokojná „fúria“

 

Manželská poradňa. Navštívili sme Kamila.

Boli sme odlúčení a Aďo prišiel s nápadom skúsiť navštíviť manželskú poradňu a teda navštíviť Vás Kamil. Najskôr som nechcela, veď ja predsa nerobím nič zle, ja predsa nechybím, veď to ty máš problém, tak si ho rieš…

Nakoniec som sa predsa len rozhodla ísť a dnes nechápem ako som tak dlho mohla žiť tak zaslepená…, nevidieť, nevedieť, nepočuť, neriešiť, nechcieť,…

Divím sa, s odstupom času, ako je vôbec možné, že sme ešte spolu… Je až neuveriteľné, aké to bolo pre nás obidvoch náročné, ako sme si nevedeli pomôcť, ale prešli sme cez to, prežili a dnes som nesmierne šťastná…

Ďakujem Aďovi, že to vydržal so mnou, lebo keď si seba v niektorých situáciách predstavím, ja sama by som už so sebou dávno nevydržala…, On áno … 🙂

Ďakujeme Kamilovi. Kadžý pár by mal mať svojho konzultanta.

,,Ďakujem Ti láska moja” a ďakujem Kamilovi, ktorý vďaka svojej vytrvalosti a vynikajúcim odborným aj ľudským zručnostiam nám pomohol nájsť cestu k sebe… Veľmi nám pomáha stále a dokonca sme toho názoru, že každý pár by mal mať svojho ,,konzultanta”, lebo je mnoho vecí, ktoré sa udejú a predsa sme všetci ,,egoisti” ako aj Kamil hovorí a málokedy sa dokážeme odosobniť a Kamil nám pomáha nachádzať ,,vtáčiu” perspektívu, nehľadať subjektívnu pravdu či spravodlivosť, ale skôr pochopenie a prijatie názoru či akceptáciu jedinečnosti toho druhého a jeho vnímania sveta…

Naša učebnica

Rovnako nám pomáha naša ,,učebnica” – ,,Moje túžby, tvoje túžby”(Willard, Harley), lebo tam sa nachádzame a koľko krát v čase čítame aj rovnakú vetu, vždy tam nájdeme opäť čosi nové… Je to jedinečná kniha a možno práve toto by sa malo učiť na školách, už v detstve,  lebo pre život je podstatné v prvom rade to ako vytvoriť ,,harmonický” vzťah.

Nenachádzam slov údivu nad vašou prácou Aďo a Táňa. (Kamil)

Táák, aj na osobnej skúsenosti manželov Aďa a Táni môžeme vidieť, že cesta k harmónii vedie cez kopec dis-harómie (ako mi aj prisvedčili). Harmónia bez dis-hármónie je buď naoko, alebo na úkor niekoho. Preto neverím na harmóniu po svadbe. Verím na postupné objavovanie harmónie – od malých až po veľké veci.