Dotýkanie

Milujem tvoje dotyky. Všetky. Tie, ktoré sú len také letmé, ale presné v čase a mieste. Aj tie, ktoré sú iba naše, medzi štyrmi očami a medzi nami dvoma. Nenechám ani na jedny z nich dopustiť, bez nich by sme neboli sami sebou.

Ako soľ

Potrebujeme ich obaja ako tú rozprávkovú soľ. A nie je samozrejmosťou ich mať a dostať. A je ešte väčším umením dať dotyk taký, ako má byť, vtedy, keď má byť, tak, ako má byť.

Dotyk môže aj ublížiť… dotyk môže zraniť, aj keď je jemný ako páper. Už o tom vieme svoje, však?

Kým príde čas na dotyky, ktoré otvárajú komnaty tajomstiev, musia prísť najprv dotyky iného kalibru. Určite najprv dotyky službou, obetou, dobýjaním. To vtedy, keď už ty vieš, že po plnom dni nemôžeš odo mňa chcieť nič hyperromantické, kým nezoberieš ten plný prádlový kôš a nepovešiaš ho na šnúry na balkóne. Bez slova, len s tým svojím úsmevom. Vtedy ten kredit, kedy dotyky vyššieho levelu môžu prísť, narastá neuveriteľným spôsobom.

Keď si blízko slovom, rukami, srdcom v situáciách, ktoré sa okolo nás točia. Keď ma chrániš, aj keď má puberta zlý deň a ja už nevládzem. Keď cítim, že som pre teba dôležitá aj v iných situáciách a na inom mieste, ako je naše manželské lôžko. Keď som si istá, že som pre teba vzácna všade a stále.

Platí to aj naopak,

aj keď ty máš inú potrebu, ktorou ti môžem prichádzať v ústrety a zvyšovať kredit zo svojej strany. Tiež ma to niečo stojí. Byť nápaditá, láskavá, trpezlivá a počúvajúca. Bez ohľadu na nekončiace futbalové majstrovstvá, stav osadníkov z Katanu či čohokoľvek iného, na čom práve frčíš a v čom ti trošku uniká realita.

Vieme obaja, že to vzájomné prihadzovanie na dôležitosti toho druhého je potrebné v pravde, je potrebné často, ba vlastne bez prestávky. Je jedno, či prebaľujem (a ty odnesieš plienku s ekologickou haváriou) alebo máš chuť na pivo a ja ti ho nalejem. Som tu pre teba. A len tak si ťa objímem. Poviem, že mi chýbaš. Napíšem sms, že sa ťa neviem dočkať. Keď s tebou kvákam potme bez zasvietenej lampy pri hore prádla, hoci sa mi už zíva. Je mi proste s tebou dobre.

Nekradnúť!

Dať dotyk znamená pre nás nekradnúť. Nekradnúť toho druhého, kus z neho, na ktorý mám chuť, iba preto, že na to mám „právo“.

Už sme veľkí a vieme, že mám právo len na to, aby ti bolo pri mne dobre. A tak sa naše právo stáva darom, za ktorý nič nečakám – a možno práve preto v tejto nezištnosti (keď dávame rovnako obaja) sa nám obom dostáva priehrštím zázračných okamihov, o ktorých sa nedá nikdy dosť dobre napísať, nakresliť, nakrútiť film…

Som tu, dávam sa ti… túžim po tvojich dotykoch, po tebe… ale chcem, aby si sa sám rozhodol pre mňa… možno prídem prvá teraz ja a inokedy ty, keď dohráme náročný tréning dotykov nežnosti, služby a obety. Keď prekročíme prah zo všednosti do onej komnaty tajomstiev, kde slová a skutky a jemná pusa, pošteklenie, žmurknutie dostáva iný nádych a šmrnc.

Niekto to volá chémia.

Moja sestra argumentovala svojho času feromónmi. Ale stále je to o práci na sebe, o odvahe dať sa, o sile vytvoriť zázemie, na ktorom nebudeš mať strach zo žiadnych dotykov, ktoré ti chcem dať.

Dotyky srdca, duše, slova, nakoniec i tela sú vrchol všetkého, čo môžeme dostať, ak prejdeme celú cestu – a prechádzame ju denne znova, znovu padáme, vstávame, učíme sa, utierame si slzy, ošetrujeme rany… a znovu sa dotýkame v základnej prvej pomoci srdca jeden druhého, aby sme našli kus strateného edenu.

On existuje. A je viac, ako hmatateľný a viac, ako len vášeň a afrodiziakum z pohľadu na to, čo ma vábi. Dotyky, z ktorých znovu splynie všetko v nás dvoch do jedného a znovu potvrdí to „áno“, aby nikdy nekončilo, ale znovu poskytlo odrazový mostík k rastu a budovaniu.

Končím. Žiada sa mi dotykov a nekonečného príbehu lásky, ktorá všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí a nikdy nepominie.