Deliť sa

M. Kohutiarová/ seriál Manželstvo 2

Dnes ráno som sa zobudila prvá. Nestáva sa to často, ešte menej to, aby mi nabehli súvislosti.

Ach, áno.. zaspala som s drobcom… unavená zo slovnej prestrelky medzi deťmi aj náročným večerom. Ani sa mi nechcelo vyliezsť von. Očakávala som pohromu v kuchyni a všade, lebo veď – mama zaspala.

Každý chvíľku ťahá pílku

Len – vstať som predsa len musela. A výbuch nebol nikde zaznamenaný. Dokonca som našla umytú dlážku v kuchyni, čo teda nebýva zvykom len tak. Ale ja som včera o nej nikomu ani nepípla…?

Skôr, než som sa stihla opýtať, koho to tak mimoriadne osvietilo, všimla som si, ako sa môj zákonitý manžel usmieva tým svojim tajnostkárskym, tichým úsmevom popri natieraní hory krajcov na raňajky. Svitlo mi.

Nevedela som, či ho skôr vyobjímať, alebo sa začať hanbiť. Za to, že túto moju jasnú – teda podľa tradičného delenia – parketu,  vzal na seba včera večer on.

Padlo mi to však neskutočne dobre. Rovnako, ako si stále pomáhame niesť navzájom to, čo nás tlačí. A nie je toho málo.

Tisíc dôvodov

Keď komunikácia zlyháva  napriek všetkým poučkám – medzi nami a deťmi, medzi nami a našimi rodičmi, medzi nami a priateľmi, ba aj, keď to škrípe medzi nami dvoma. Niekedy sa to proste tak vyvŕbi, že je jednému ťažko, slová nejdú tak ako majú – a ten druhý mu v láskavom porozumení nechá čas na temnú, čiernu hodinku ticha či spánku a vezme opraty. 

Keď nás náhly záťah v práci či doma jednoducho zloží. Naučiť sa prijať toho druhého takého, aký je aj vtedy, keď je očakávaný príjemný večer vo dvojici a miesto toho (samozrejme, zákon schválnosti káže, že deti v ten deň sú vzorne v posteli a odpiľujú do rána bieleho) nájde v spálni Šípkovú Ruženku, ktorú nezobudí ani sto bozkov. A…?

Keď stojím pred zadaním, ktoré jednoducho neviem naplniť alebo som mimo normálneho rozpoloženia a je toho na mňa moc. Nevládzem ani vyťukať SOS. Vtom sa vynoríš a prevezmeš štafetu, bez vysvetľovania a ťaháš boj za mňa. 

Keď si neviem rady a ty to vieš. Vieš to, čo ja neviem. A ja viem, že keď ja neviem, a ty to vieš, že môžem prísť a budem to vedieť aj ja. Lebo ťa mám tu pri sebe. Lebo robíme veci spoločne. Delíme sa o to, čo v sebe máme, čo dokážeme, čo sme sa naučili, k čomu sme dozreli, v čom nás život oťukal.

Bez logiky

Najkrajšie na tom všetkom je, že tu matematika nehrá žiadnu rolu – nedá sa porovnávať, že včera si zatiahol ty a dnes ja. Alebo že ja som už 3x a ty ešte len raz. Deliť sa o to, čo je v nás pre nás oboch je mimo logických vied. Lebo hoci sa delíme, a dávame, nestrácame, ale získavame. Minimálne znovu potvrdenú istotu, že sa môžem o teba oprieť, že môžem zlyhať, že môžem byť unavená, že môžem nevedieť, že môžem nevládať.

Delíme sa o svoje sny, o svoje plány, o svoje spomienky, o svoje starosti. Delíme sa o svoje pocity, niekedy o svoj hnev a rozčarovanie, niekedy o nadšenie, smiech, bláznovstvá. Delíme sa o slová počuté a znovu vyslovené, aby nás opäť spájali. Delíme sa o svoje telo, o svoje spoločné lôžko (aká som vďačná, že sa posunieš, aby mi nebolo zima), o to, čo v nás je najlepšie. 

Dívala som sa teda na teba, ako natieraš chlieb tým zvláštnym, ťarbavým chlapským pohybom a neušla mi v tom ťahu neskutočná neha. Mohol by si sa na to vykašlať. Nevieš to tak, ako ja a práve to odovzdanie, to dávanie sa až nad svoje „ja“ ma fascinuje. Robíš to najprecíznejšie, ako vieš, a ja žasnem. 

.. že ťa nikdy neopustím… 

A znovu, ako vždy v takých situáciách, si sadám pred teba a len pozerám. A vo vnútri sa mi odvíja sľub, ktorý pred sebou vidím v reáli: … že ťa nikdy neopustím… ani v šťastí, ani v nešťastí…  ani v zdraví, ani v chorobe… ani v kuchyni pri varení, ani v detskej izbe pri vysvetľovaní matiky, ani v práci, hoci ju máme obaja rozdielnu, ani vonku, keď ja by som furt behala naboso v tráve a ty máš chuť plávať… ani pri upratovaní, ani pri pozeraní telky… ani na služobnej ceste, ani vtedy, keď si ty s priateľkami. A že ťa budem milovať a ctiť…  že sa budem deliť, o to, čo vo mne najlepšie je a to ešte netuším, čo vo mne láska k tebe ešte nové objaví.

Vstávam a bozkávam ťa. 

Je nádherné každý deň dostať z teba to najlepšie sústo, ktorým ma robíš šťastnou presne podľa toho, ako to potrebujem, či podľa toho, čo potrebujú naše deti a naša rodina.

Len takto, keď sa delíme a dávame (sa), rastieme a učíme rásť aj iných.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (10 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. tentoraz je to ty ako ja ako ja ako ja 🙂 teda keď som von ja s kamoškami ako baba 🙂 vďaka za upozornenie, nabudúce to rozmotám zrozumiteľnejšie 🙂

Pridaj komentár