Ak ma opustíš, svoje deti už nikdy neuvidíš!

Mária Lazárová 11
Placuci chlapcek

Chcela som o tom napísať už dávno. Nielen preto, že sa pred pár týždňami jeden zúfalý otec v Nemecku polial benzínom a pokúšal sa zapáliť, aby upozornil na rozhodnutie súdu, ktoré mu bráni stretávať sa s vlastnými deťmi. Nielen preto, že aj ja sama som voľakedy riešila podobný problém, ale preto, že ma nedávno zarazila veta jednej mojej priateľky:

“Ak ma opustí, nikdy už svoje dieťa neuvidí! Urobím pre to všetko. Prisahám!“

Kto to zažil, iste mi dá za pravdu, že rozchod partnerov býva bolestný, nech sa už uskutoční z akéhokoľvek dôvodu. Ak ho ťažko znášame my – dospelí, o čo ťažšie musí „stratu“ jedného z rodičov znášať dieťa. Nechcem sa dotknúť hraničných prípadov, keď je rozvod obrovskou úľavou pre všetky zúčastnené strany, keď rodinu opustí násilník či alkoholik, zaujímajú ma tie, keď sa rodičia rozídu z iných dôvodov a väzby medzi deťmi a rodičmi nie sú hlboko narušené. V takýchto prípadoch býva citové vydieranie partnera pomocou detí naozaj veľmi bolestné.

Ak som v úvode článku navodila situáciu, že sa to citové vydieranie týka často mužov, nebolo to náhodné. A akokoľvek to vyznie z mojej strany „kacírsky“, sú to naozaj najmä ženy, ktoré túto vetu, žiaľ, často vyslovujú. A nie je to z lásky. A už vôbec nie z lásky k dieťaťu. Tá vyhrážka býva plná nenávisti, pomsty, hnevu. Udiera na najzraniteľnejšie city. A nerobí nič preto, aby sa vzťah medzi rodičmi stal láskyplný. Ak totiž muž „zostáva“ pri žene len zo strachu z naplnenia tejto hrozby, akú hodnotu má tá jeho „vynútená láska“? (Odvážim sa prorokovať, že si po čase nájde aj tak niekoho iného, alebo sa manželstvo rozpadne okamžite, ako deti dorastú.) Ak žena dokáže vysloviť takúto vetu, prípadne pre jej naplnenie urobiť všetko, aký vzťah má ona sama k svojmu manželovi a k svojim deťom?

Ja však chcem vo svojej úvahe zájsť ešte ďalej. Čo nahráva ženám, že dokážu takýmto spôsobom pritlačiť mužov k múru? Istota, že majú na deti väčšie právo? Alebo istota, že po rozvode bývajú deti zverené do opatery matke? Verím, že to rozhodnutie je správne, napriek tomu sa odvážim spochybniť „moc“, ktorú dáva do rúk ženám. Možno preto, že poznám osobne mnohých otcov, ktorí boli vystavení presne takémuto vydieraniu, hoci sa o svoje deti chceli napriek rozkolu v manželstve aj naďalej starať.

Viem, viem, čo teraz napadne mnohým po prečítaní mojich viet.

Ak sa chceli starať, mali zostať doma!

Áno, súhlasím! Lenže… je tu niekedy to lenže. To staré známe „v dobrom aj v zlom“, ktoré sa na začiatku každého manželstva zdá také jednoduché, niekedy jednoduché vôbec nie je.

Moja úvaha v žiadnom prípade nie je obranou rozvodu, ale ak už niet iného východiska, myslím si, že nie je dôvod, aby detskí aktéri manželského zlyhania trpeli viac, ako je potrebné. A oni trpia! Dieťa málokedy dokáže pochopiť, prečo sa dvaja ľudia, ktorých ľúbi, nemajú radi, rovnako ako nedokáže pochopiť, keď mu jeden z nich zabraňuje stretnúť sa s tým druhým. Pretože to, čo sa stalo medzi dvoma dospelými, sa má týkať len tých dvoch a v žiadnom prípade nie ich detí. Dieťa nedokáže robiť medzi dvomi milovanými bytosťami sudcu a hoci býva mnohokrát rodičmi vťahované do ich problémov, nevie tie problémy pochopiť. Dokonca ani v dospelosti. Viem, o čom hovorím, zažívam to so svojimi deťmi doteraz. Milujú nás oboch, želajú si nás oboch a absolútne nechápu, prečo sa to medzi nami skončilo.

Znovu opakujem, že sa v svojej úvahe nechcem dotknúť prípadov, kedy sa väzby medzi deťmi a „odchádzajúcim rodičom“ chorobne narušili, ale tých, keď obaja rodičia svoje deti napriek rozchodu ľúbia.

Na tomto mieste by ďalší mohli namietať, že na toto sú predsa súdy. Majú možnosť upraviť styk s dieťaťom. Áno, je to tak! Súdy sa o to všemožne snažia. A naozaj sa snažia dbať na potreby dieťaťa. Jedno je však isté, v prípade, že sa rodičia nedohodnú, aj súdy bývajú bezmocné.

A prečo o tom píšem?

Veta mojej priateľky vydolovala na povrch mnoho bolestných spomienok. Aj ja sama som voľakedy (ochromená smútkom nad odchodom svojho partnera) mala nutkanie naplniť podobnú hrozbu. V snahe zachovať rodinu a otca deťom konala som vlastne kontraproduktívne, pretože hrozba, s ktorou som sa krátky čas pohrávala, nemala s láskou nič spoločné. Aj v mojom prípade išlo len a len o pomstu. Pretože nebolo pochýb, že môj manžel deti miloval a oni milovali jeho. Chcel sa o ne starať a naozaj sa staral. Čo by som získala nerozumnými zákazmi? Čo by získali deti? A verte, nebolo mi ľahko, pretože kedykoľvek som ich spolu videla, trhalo mi srdce na kusy. Neviem, čo bol ten zlomový okamih, keď som si uvedomila, že sa musím odosobniť, potlačiť niektoré city a myslieť na deti. Možno pohľad na ich šťastie v mužovej blízkosti, možno pohľad na lásku, akú si vzájomne prejavovali, možno spomienka na moje detstvo: Ja sama by som predsa nikdy nevedela súdiť ani voliť!

A tak, kamarátka moja, aj keď viem, ako veľmi ťa bolí zrada tvojho muža, aj keď viem, ako veľmi mu chceš vrátiť aspoň kúsok tej svojej bolesti, nepoužívaj na to svojho syna. On svojho otca ľúbi a otec ľúbi jeho. Akokoľvek sa ti bude chcieť dať najavo trpkosť, nenávisť, hnev… zadrž! Sú stovky mužov, ktorí sa nielen po rozvode, ale ani počas manželstva o deti nezaujímajú, nie je nerozumné brániť tomu tvojmu, aby sa o syna staral? Ver mi, tvoje správanie sa ti neskôr tisíckrát vráti. Napriek vášmu „rozchodu“ bude tvoj syn vyrovnaným človekom, pretože bude mať lásku vás oboch. A o to pri deťoch ide predovšetkým. Aby vedeli, že ich rodičia milujú. Obaja!

Uverejnené so súhlasom autorky.

Tento, ale aj ďalšie články autorky nájdete tu: lazarova.blog.sme.sk

Foto: www.mirocacik.sk

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (5 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Mária,máš teda poriadnu odvahu.Keď si ten článok dala na blog, ocenil som úprimnosť a snahu búrať konvencie, predsa len ,tá problematika viac robí obete zo žien.Alebo aspoň to tak vnímajú.

    Lenže SME je dosť liberálne a čítané mužmi a ženami vcelku vyvážene, zatiaľ čo babetko je takmer výlučne doménou žien až na pár výnimiek…

    Tak dúfam, že Tvoj článok tu nenarazí.

    Je totižto hlavne mimoriadne statočnou výpoveďou o snahe nedať sa ovládnuť tým horším v nás, ale zostať vždy človekom.

    Pretože ide o deti…

  2. Mária,máš teda poriadnu odvahu.Keď si ten článok dala na blog, ocenil som úprimnosť a snahu búrať konvencie, predsa len ,tá problematika viac robí obete zo žien.Alebo aspoň to tak vnímajú.

    Lenže SME je dosť liberálne a čítané mužmi a ženami vcelku vyvážene, zatiaľ čo babetko je takmer výlučne doménou žien až na pár výnimiek…

    Tak dúfam, že Tvoj článok tu nenarazí.

    Je totižto hlavne mimoriadne statočnou výpoveďou o snahe nedať sa ovládnuť tým horším v nás, ale zostať vždy človekom.

    Pretože ide o deti…

  3. Ja si otca nepoznám, rozvod rodičov si nepamätám, hoci som mala už nejaké 3-4 roky – šlo to len okolo mňa. Verím, že keby sa o nás otec starať chcel, mama by mu v tom nebránila. Ale kde nie je vôľa …

    Tiež prajem mužom, aby sa mohli čo najviac starať o svoje potomstvo – v dobrom i v zlom smile a aby to nerobili len na oko pre svet a naprotiveň svojej bývalej partnerke.

  4. Mne sa clanok velmi paci a suhlasim s Mariou… Otca si tiez nepoznam (Evca, sme dvesmile, ked som mala ani nie rok, vyparil sa, rozviedol s mamou … a bol to urcite taky nezodpovedny chrapun, ktory ani na dieta neposiela ziadne peniaze, nekomentujem. Aj sa ma manzel pyta, ci by som ho nechcela spoznat, a tak si hovorim, naco, urcite nie. Nastastie ma vychovali stari rodicia a stary otec, ktory mi uz zomrel, otca plne nahradil, venoval sa mi ako milovanej dcere, takze v tomto smere som mala ucelenu rodinu. Myslim, ze dieta ma poznat otca, ked ma on o to dieta zaujem a naozaj ho ma rad.

  5. maria, pekny clanik a mas uuuuplnu pravdu. Vela krat to takto je. tiez ma vie niekedy prekvapiat rozhodnutie sudov- ze otec sa moze starat o svoje deti kazdy druhy vikend.

    Vo Svedsku sa 90 % rozvedenich stara o svoje deti spolu; Jeden tyzden mama jeden otec. Aj byvanie si hladaju vedla seba, aby to deti nemali daleko. Ak byvaju daleko je to ine. ALE, celkom sa mi paci tatomyslienka, ved nech si vsetci uziju aj radosti aj starosti aj skolu aj volny cas spolu.

  6. Maria super, s citom a hlavne s rozumom napisany clanocek.

    Navrhovala by som> Vyvesit ho do sudnych-rozvodovych sieni. Asi vsetci vieme preco.

  7. Maria, uplne s Tebou suhlasim. Rozpadom manzelstva ci partnerstva predsa nekonci rodicovstvo. Pre dieta su dolezity obaja a nemusia predsa byvat v jednom dome. Nepustit dieta k otcovi po rozchode je ubohost zien.

  8. tazko sa mi dodava nieco k mojmu clanku, snazila som sa tam napisat vsetko, co som sama prezila, odpozorovala a co citim. takze pridavam len proste – dakujem.

  9. mám kamarátku, od ktorej odišiel otec, keď mala 6 rokov. jej brat mal vtedy 4. vraj bol rozvod taký brutálny, že jej bratmal z toho nejaké epileptické záchvaty….. nezisťujem, kde je pravda, len si pamätám, ako mi kamarátka celé detstvo rozprávala o tom, aký je otec zlý.. no od šiestich rokov ho ani raz nevidela, odsťahoval sa do čiech…. celé obdobie dospievania bolo dosť bolestné, čo sa týka našich rozhovorov o rodičoch, ja som vedela, že to kamarátku bolí… jej mama dokonca zničila aj všetky otcove fotky…. niekedy pred 18-kou kamarátka našla u mamy schované listy od otca, ktoré im písal, no ona im ich nikdy neukázala…. samozrejem aj na toto si našla jej mama vysvetlenie, že aká sviňa je ich otec, že ich vlastne chcela chrániť… čas plynul… kamarátka si uvedomovala, že jej mama nie je vôbec ideálna osoba, no na otca vždy myslela negatívne…. po dvadsiatke sa jej brat stretol s otcom v Prahe a začali si vytvárať nejaký vzťah, aspoň na úrovni komunikácie. kamarátka však o stretnutí s otcom nechcela ani počuť, pre ňu bol ten zlý. Keď sme mali 26 rokov, kamarátka sa vydávala…. bola som jej svedkom na svadbe…. nikdy nezabudnem na chvíľu, keď sa zrazu pred kostolom zjavil jej otec…. zbadala ho po 20 rokoch a hneď vedela, že je to on, ved sa na seba podobajú….. videla som, že majú obaja slzy v očiach… nepovedali si ano slovo….. po obrate jej otec zablahoželal a odišiel, na hostine nebol… no bol to prvý krok.. pomaly si začínajú budovať spolu vzťah….

  10. …. semtam sa stretávajú, semtam si zavolajú… dedko už aj videl párkrát svoju vnučku…. vždy ked môže, pricestuje z čiech na slovensko…. no nikdy medzi nimi nebude už taký vzťah, ako mohol byť, vzťah otec-dcéra…. netvrdím, že kamarátkin otec je ideálny, nomyslím, že kamarátkina matka urobila veľkú chybu, pretože aj ked nechtiac, svojou zlobou a hnevom voči exmanželovi ublížila aj deťom…

    …. ja naozaj nikdy, nikdy nezabudnem na ten pohľad, ked sa kamarátka s otcom stretli po dvadsiatich rokoch… veľmi ma to citovo zasiahlo a ak by sa v mojej rodine udialo čokoľvek, nikdy nebudem konať proti deťom, pretože tento príbeh vždy bude pre mňa veľkým mementom….

     

    .. no a kým som to dopísala, mám slzy v očiach.. nejaká som sentimentálna z tých laktačných hormonov 😉

Pridaj komentár