A odpusť mi…

M.Kohutiarová/ seriál Manželstvo 0

S týmto mám stále problém, aj keď bojujem a učím sa. A ty vieš, prečo: u nás doma sa to nikdy nerobilo. Nik neprišiel a nepovedal to zázračné slovko, ktoré má moc uzdraviť, zlepiť, pokračovať. Všetko sa u nás premlčalo – a mnohé veci sa tak hoja dodnes.

Hrča v krku

Nie žeby sme sa nikdy nepovadili. Nemáme na všetko rovnaký meter a rovnaký názor. Teda, ak hovoríme o veciach podstatných, ale niekedy stačí, keď mne pretečie ten tajne skrytý pohár, ktorému ešte nadstavím papierovou servítkou okraj. Blbosť, no čo už.

Niekedy na to stačí len to, že mám svoje dni. A niekedy to, že ty zareaguješ na deti inak, ako sme sa dohodli alebo inak, ako si ja predstavujem, že je zakotvené v našej nepísanej dohode, ktorú tak málokedy porušíme. A najviac sa ma dotýka a štve, keď sa snažíš vraj pomenovať moje pocity, ako ich ty vidíš zvonku.

Nenávidím a zlostím sa, keď mi povieš, že som urazená. No fakt! Urazená! Ešte aj teraz vo mne vrie. Nepýtaš sa, ako sa cítim práve a – šup! Takto vyzeráš, žena moja! Toto ma dokáže rozhodiť. Keď ma prestaneš počúvať. Keď ma prestaneš vnímať. Keď sa prestaneš pýtať. Keď sa ma prestaneš dotýkať nehou rukami aj srdcom. Keď len konštatuješ stav podľa svojho zdania, rácia a nálady.

Mám hrču v krku. Sme k sebe tak slušní a pritom nevieme prestať ani jeden s nekončiacou obhajobou. Zabúdame, že už picháme slovíčkami a vetami. „Ty si myslíš, no jasné…! „Mohla by si si všimnúť, že nemáš pravdu a zavádzaš…“. Už nehovoríme „cítim“, „myslím si“, „všimla som si“, „bolo by pre mňa milé od teba“. Už je len paľba. V bona fide. Vo svätej pravde. A v ešte svätejšej spravodlivosti, však? Občas tresneš po posteli ty, občas ja. A občas sa zbalím ja, niekedy si rýchlejší ty. Aspoň za roh, minimálne na balkón.

Hrču mám stále. Už nevládzem ani plakať. Už len mlčím, som tak čudne rezignovaná, pasívna a hluchá, kým ty chodíš dokola a čakáš, kedy zas začnem rozprávať. Miesto toho zúrivo umývam riady a mlčím ešte hlasnejšie.

Ako sa to naučiť?

Vraj s čím mám problém, prečo nekomunikujem? A mne v hlave behajú obrazy z detstva, obrazy horšie ako Goyove jatky na plátne. Pre mňa, ako pre dieťa, bola horšia krv tečúca zo vzťahov. A tak sa bojím v stave hnevu otvoriť ústa, aby som nesekala do nás tým istým mečom.

Potrebujem ticho. Potrebujem nechať opadnúť hnev a vášeň so zlosťou, ješitnosť a pýchu. Potrebujem v pokoji a v pravde prejsť svoje správanie, slová a postoje. Aj tvoje a pomenovať dobro a zlo bez ohľadu na to, kto ho povedal či urobil. Potrebujem znovu cítiť viac túžbu po tebe, ako po sebe. Potrebujem znovu vedieť, že ťa potrebujem, že si pre mňa nenahraditeľný. Potrebujem vedieť, že ťa milujem, aj keď ťa práve nechcem vidieť a nevládzem s tebou rozprávať. Daj mi na to čas. Polhodinu, trištvrte. A: buď placho nežný.

To slovko, čo potrebujeme obaja počuť a čo tebe nerobí problém a x-krát mi ho povieš úprimne, mám rovno pod tou hrčou v krku.

A som si vedomá, že bez jeho vyslovenia nielen v srdci, nielen v rozume, nielen v duši, ale aj nahlas cez pery, prichádza po našej búrke tichý, teplý dážď, ktorý pomáha zázračne rásť aj spáleným semenám.

Otváram už ústa, a hovorím, na čo som celá v sebe pripravená: „Prosím, odpusť mi“. Moje ruky, moje oči, moje srdce sú natiahnuté k tebe v pokore, rovnako, ako to zažívam u teba, keď ma prosíš o dar odpustenia.

Druhé kolo rozhovorov je už v náručí, hodiny tikajú v tme nový deň a my si znovu vysvetľujeme, ako to bolo myslené, ako to byť nemalo, ako to má byť a bude –  a smejeme sa, ako vieme byť strašne hlúpi. A potom všetko, čo bolo, zmaže sen a odhodlanie ísť dopredu.

Odpustenie je dar, ktorý si napriek tým Goyovým obrazom z detstva nenechám vziať.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (13 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Pridaj komentár